Kedy ste si prvýkrát začali všímať, že sa niečo deje?
Ochorenie u Maťky naplno prepuklo počas covidovej karantény, keď mala približne 14 rokov. Už predtým športovala, zaujímala sa o zdravé stravovanie a pravidelne cvičila. V detstve dokonca chodila aj na hodiny tanca.
Práve počas obdobia, kedy sme boli zatvorení doma som si všimla, že Maťka začala cvičiť vysoko intenzívne intervalové tréningy. Zároveň si do mobilu nainštalovala aj mobilnú aplikáciu na sledovanie kalórií, ktorá jej pomáhala udržať si prehľad v jej stravovaní. V tom čase som to nevnímala ako riziko – veď sa len snažila zdravo stravovať a hýbať sa.
Postupne však začala rapídne chudnúť, bola neustále unavená a podráždená. Napriek tomu mi ešte stále nenapadlo, že by mohlo ísť o poruchu príjmu potravy alebo iný vážnejší problém.
Dôležitým momentom bolo stretnutie s Valentínou Sedilekovou (pozn. zakladateľka Chuť žiť). Rozprávala som sa s ňou o tom, že moja dcéra nadmerne cvičí, no stále som si myslela, že nejde o nič vážne. Valentína mi s veľkým porozumením vysvetlila, že za tým nemusí byť len snaha o zdravý životný štýl a že by bolo dobré situáciu riešiť čo najskôr.
Dcéra však naďalej tvrdila, že jej nič nie je, a odmietala vyhľadať odbornú pomoc. Napokon sme sa pre jej pretrvávajúcu únavu rozhodli navštíviť obvodnú lekárku, aby sme zistili, či za tým nie je nejaký zdravotný problém. Tá vzhľadom na dcérinu nízku hmotnosť spozornela a odporučila nám vyhľadať psychiatričku.
Čo ste vtedy prežívali?
Bolo to veľmi ťažké. Maťka bola inteligentná, výborne sa učila a v mnohých veciach pôsobila racionálne. O to náročnejšie bolo pre mňa pochopiť, čo sa vlastne deje.
Pamätám si na situáciu, keď sme sa išli spoločne kúpať. Maťka si odmietla obliecť plavky a sedela oblečená v rifliach a tričku. Vôbec som tomu nerozumela. Neskôr, keď stála pred zrkadlom, mi povedala, že má príliš veľké stehná. Snažila som sa jej racionálne dohovoriť, že je to úplná hlúposť. Až neskôr som sa dozvedela o telesnej dysmorfii – poruche vnímania vlastného tela. Pochopila som, že Maťka sa tak možno naozaj videla, hoci ja som to vôbec nedokázala pochopiť.
Veľmi mi v tom pomohli online podporné skupiny pre rodičov detí s PPP, ktoré som začala navštevovať. Počúvala som príbehy iných rodičov a od psychologičiek som sa dozvedela viac o tom, ako človek s poruchou príjmu potravy premýšľa a ako ochorenie zasahuje celú rodinu. Práve vtedy som si naplno uvedomila, že dcéra naozaj bojuje s poruchou príjmu potravy.
Keď sa na to pozeráte spätne, boli tam nejaké nenápadné signály, ktoré ste si vtedy možno nevšimli alebo im neprikladali väčší význam? Čo malo podľa vás vplyv na rozvoj ochorenia?
Až spätne som si uvedomila, že varovné signály sa objavili oveľa skôr, len som im neprikladala význam. Veľmi dobre si pamätám moment, keď sa ma raz opýtala, koľko gramov váži jedna oliva, aby si vedela presne zapísať jej kalorickú hodnotu. Až neskôr som pochopila, že aj to bol jeden z prvých signálov, že sa deje niečo vážne.
Veľký vplyv malo aj prostredie, v ktorom sa pohybovala. V tom čase mala v škole partiu kamarátok, ktoré sa v diétovaní navzájom podporovali. Napríklad, keď dostali v školskej jedálni k obedu dezert, všetky ho nechali na tanieri, ani jedna ho nezjedla. Raz boli u nás doma a ponúkla som im cukor do kávy. Pozerali na mňa, či to myslím vážne. Cukor si nedala ani jedna z nich.
Určite mali vplyv aj sociálne siete. Maťka sledovala influencerky na Instagrame a rozprávala mi o tom, ako by podľa nej mali vyzerať ženské stehná a že tie jej také nie sú. Vtedy mi to celé prišlo absurdné.
Ani školská psychologička si nevšimla, že by dcéra mohla mať problém. Všetci to vnímali ako bežnú súčasť dospievania – veď dievčatá predsa chcú byť štíhle. Aj preto som vďačná organizácii Chuť žiť za preventívne programy na školách, ktoré pomáhajú rozpoznať problém skôr, než sa naplno rozvinie.
Ako ste prežívali moment, keď prišla samotná diagnóza?
Bol to pre nás obrovský šok. Mali sme strach a diagnóza výrazne zasiahla do života našej rodiny. Maťka sa to naďalej snažila popierať. Snažili sme sa hľadať podporu a odbornú pomoc, kvôli jej nedostupnosti to však bolo náročné.
Keď som sa o poruchách príjmu potravy začala dozvedať viac, prišli aj výčitky. Neustále som premýšľala nad tým, čo som mohla urobiť inak. Vyčítala som si, že som veľa pracovala, že som pred dcérou komentovala svoj vzhľad, pretože dnes viem, že by sa to pred dospievajúcimi deťmi nemalo robiť. Mala som pocit, že za Martinkino ochorenie nesiem zodpovednosť ja. Stále som sa vracala k minulosti a všetko analyzovala, no napokon som pochopila, že mi to nijako nepomáha.
Ako ste prežívali moment, keď prišla samotná diagnóza?
Bol to pre nás obrovský šok. Mali sme strach a diagnóza výrazne zasiahla do života našej rodiny. Maťka sa to naďalej snažila popierať. Snažili sme sa hľadať podporu a odbornú pomoc, kvôli jej nedostupnosti to však bolo náročné.
Keď som sa o poruchách príjmu potravy začala dozvedať viac, prišli aj výčitky. Neustále som premýšľala nad tým, čo som mohla urobiť inak. Vyčítala som si, že som veľa pracovala, že som pred dcérou komentovala svoj vzhľad, pretože dnes viem, že by sa to pred dospievajúcimi deťmi nemalo robiť. Mala som pocit, že za Martinkino ochorenie nesiem zodpovednosť ja. Stále som sa vracala k minulosti a všetko analyzovala, no napokon som pochopila, že mi to nijako nepomáha.
Pamätáte si moment, keď ste si prvýkrát povedali: ‚,Možno sa to predsa len začne zlepšovať‘? Čo sa vtedy dialo?
Prvé náznaky zlepšenia prišli po niekoľkých mesiacoch liečby. Maťka už nebola taká vyčerpaná ako predtým, pôsobila vyrovnanejšie, mala lepšiu náladu a postupne začala viac jesť.
Vyhľadali ste popri liečbe dieťaťa aj podporu pre seba? Čo vám pomáhalo?
Raz sme sa spolu s rodinou zúčastnili sedenia s Martinkou a jej terapeutkou. Veľmi nám pomohli aj spomínané online podporné skupiny pre rodičov. Mohli sme sa tam rozprávať s ľuďmi, ktorí prežívali niečo podobné, a zdieľať svoje skúsenosti. Zároveň to bol priestor, kde nás odborníčky povzbudzovali a uisťovali, že existuje nádej na uzdravenie, že sa to dá zvládnuť a že sa situácia môže zlepšiť. Bola to pre nás veľká pomoc a som vďačná, že sme sa týchto skupín mohli zúčastňovať.
Pre nás ako rodičov bolo toto ochorenie veľmi náročné, pretože sme boli izolovaní. Nehovorili sme o tom príliš ani v rodine, ani v práci, dokonca o týchto problémoch nevedeli ani moje najbližšie kamarátky. Bola to taká tabu téma.
Keď sa na to pozerám spätne, asi som mala vtedy chodiť na terapie aj ja. Veľmi ma to poznačilo a veľa som sa trápila. V tom čase mala dcéra bližší vzťah s manželom, takže s ním toho zdieľala viac a ja som v podstate na to všetko, s čím som sa musela vyrovnať, bola sama, respektíve som sa veľakrát tak cítila.
Okrem online podporných skupín mi pomáhalo si aj pripomínať, že poruchy príjmu potravy sú multifaktoriálne ochorenie. Postupne som si uvedomila, že za Martinkino ochorenie nenesiem zodpovednosť iba ja.
Aký vplyv malo toto ochorenie na vašu rodinu? Zmenili sa nejako vzťahy alebo dynamika doma?
Poruchy príjmu potravy ma veľmi ovplyvnili. V čase dcérinej liečby som bola precitlivená a veľa som plakala, čo však Maťke neprospievalo. Vyčítala si, že som nešťastná. Našťastie bol manžel odolnejší a pokojnejší. V tom období mal s dcérou aj lepší vzťah ako ja, pôsobil na ňu viac upokojujúco a chápajúco, takže ju sprevádzal na terapie a riešil tú praktickú stránku liečby.
Maťka mala a stále má veľmi dobrý vzťah so sestrou. Držali spolu a sestra ju počas liečby veľmi podporovala. Veľa sa spolu rozprávali aj o samotnom ochorení.
Myslím si, že nás to ako najbližšiu rodinu napokon zomklo. Naučili sme sa spolu otvorene rozprávať a úprimne sa o seba zaujímať. Veľa sme sa naučili nielen o poruchách príjmu potravy, ale aj o psychológii vo všeobecnosti.
Aký vplyv malo toto ochorenie na vzťah s vašou dcérou?
Na začiatku to bolo náročné, no postupne som sa naučila byť silná. S dcérou máme dobrý vzťah, ale musím si dávať pozor, aby som nebola príliš úzkostlivá. Stále sa o ňu bojím, či je v poriadku, či opäť nechudne.
S akými reakciami rodiny a okolia ste sa stretli počas liečby? Ako ste sa s nimi vyrovnali?
Širšia rodina spočiatku situáciu nevnímala ako niečo vážne. Hovorila som im, že chodíme s Martinkou k lekárovi a že výrazne schudla, no bagetelizovalo sa to – veď Maťka je predsa múdra a je v poriadku, že chce byť štíhla. Navyše, v našej spoločnosti je stále bežné presvedčenie, že je v poriadku, keď dievčatá veľa cvičia a dávajú si pozor na stravu. Myslím si, že si spočiatku neuvedomovali, aké vážne toto ochorenie môže byť.
Bolo to veľmi citlivé obdobie a veľa sme sa snažili vysvetľovať aj širšej rodine. V našej rodine bolo napríklad bežné komentovať vzhľad druhých, preto som musela viacerým príbuzným vysvetliť, že takéto poznámky môžu dcére ubližovať. Stalo sa totiž, že nejako okomentovali jej vzhľad, z čoho si ona vydedukovala, že je asi tučná.
Kto vám bol najväčšou oporou?
Myslím, že som ja sama v sebe našla oporu. Stala som sa silnejšou. Veľkou oporou mi bol aj môj manžel. On k situácii pristupoval viac prakticky. Navzájom sme sa podporovali, čo nám veľmi pomohlo zvládnuť toto náročné obdobie.
Čo bolo pre vás počas liečby a po stabilizovaní najväčšou výzvou a čo vám pomáhalo ju prekonať?
Najväčšou výzvou bolo pre mňa zachovať pokoj a byť silná. Všimla som si, že keď som bola zrútená ja, negatívne to vplývalo aj na dcéru. Preto som sa musela naučiť rôzne spôsoby, ako zvládať náročné situácie. Výzvou bolo aj zmieriť sa s týmto ochorením a našou situáciou.
Existuje niečo, o čom sa v súvislosti s PPP u rodičov podľa vás málo hovorí, ale malo by?
Málo sa hovorí o tom, aké náročné je toto ochorenie pre rodičov. Toto ochorenie riešite popri svojom bežnom živote, musíte chodiť do práce a zabezpečiť rodinu. U lekárov je prirodzene pozornosť sústredená najmä na dieťa, no rodič sa pritom neraz cíti na celú situáciu sám.
Keď sa na vašu cestu pozeráte dnes – v čom ste iná ako pred touto skúsenosťou?
Objavila som svoju vnútornú silu. Myslím si, že som sa stala silnejšou a empatickejšou, či už v práci, alebo vo vzťahoch s ľuďmi. Veľmi ma to scitlivelo, pretože dnes si oveľa viac uvedomujem, že nikdy nevieme, čím si ten druhý práve prechádza.
Táto skúsenosť ma ovplyvnila natoľko, že sa dnes snažím robiť osvetu aj vo svojom okolí. Niekoľkokrát som už odporučila Chuť žiť známym, keď mi opisovali situácie, ktoré mi pripomínali začiatky Maťkinho ochorenia. Aj my sme si totiž spočiatku neuvedomovali, že ide o vážny problém. Preto dnes každého upozorňujem, aké dôležité je všímať si varovné signály.
Mnoho rodičov aktuálne prežíva podobnú skúsenosť, ako je tá vaša. Čo by ste im chceli odkázať/odporučiť? Čo by ste dnes chceli, aby rodičia vedeli o možnosti uzdravenia z porúch príjmu potravy?
Rodičom by som odkázala, aby neváhali vyhľadať pomoc aj pre seba. V našom prípade to boli tie online podporné skupiny. Nie ste v tom sami a dá sa z toho dostať, ale musíte byť silní. Dôležité je neobviňovať sa a nevyčítať si, čo ste mohli urobiť inak. A dôležitá je tá prevencia a podchytiť to hneď v začiatkoch.
Ak ste sa v príbehu Andrey alebo jej dcéry spoznali, vedzte, že na to nemusíte zostať sami. Či už sa obávate o svoje dieťa, súrodenca, partnera alebo seba, obrátiť sa na odbornú pomoc môžete aj v prípade, že si ešte nie ste istí, čo sa deje. Na Linke pomoci Chuť žiť vám poskytneme podporu, informácie a bezpečný priestor na rozhovor.
Príbeh je autentický, no z dôvodu ochrany súkromia boli zmenené mená a niektoré osobné údaje.
Táto aktivita sa uskutočnila vďaka podpore z Nadácie SPP.
