Ak máte vy, vaše dieťa alebo váš blízky telesné postihnutie, veľká časť každodenného života sa môže prirodzene točiť okolo zdravotného stavu, rehabilitácie, mobility, asistencie alebo praktického fungovania. Menej sa však hovorí o tom, že tieto skúsenosti môžu ovplyvňovať aj vzťah človeka k vlastnému telu, jedlu a hmotnosti.
Poruchy príjmu potravy (PPP) sú závažné psychické ochorenia, ktoré ovplyvňujú vzťah človeka k jedlu, telu a vlastnej hodnote. Nevznikajú samotným telesným postihnutím, ale kombináciou viacerých biologických, psychologických a sociálnych faktorov. U ľudí s telesným postihnutím pritom môžu do tejto kombinácie vstupovať aj špecifické skúsenosti.
V článku sa dočítate:
- Prečo môže byť vzťah k telu pri telesnom postihnutí náročnejší?
- Čo sa deje, keď je telo pod väčším dohľadom a hodnotením?
- Ako pocit odlišnosti ovplyvňuje vzťah k jedlu a telu?
- Ako môže telesné postihnutie ovplyvniť vzťah k jedlu?
- Nie všetky ťažkosti s jedlom znamenajú poruchu príjmu potravy
- Prečo sa PPP pri telesnom postihnutí môžu ľahšie prehliadnuť?
- Ako by mala liečba zohľadňovať telesné postihnutie?
Ak vás zaujíma širší kontext toho, ako môže zdravotné znevýhodnenie ovplyvňovať telesný sebaobraz, vzťah k telu a vlastnej hodnote, môžete si prečítať aj článok Telesný sebaobraz a zdravotné znevýhodnenie.
1. Prečo môže byť vzťah k telu pri telesnom postihnutí náročnejší?
Vzťah k vlastnému telu nevzniká vo vákuu. Formujú ho naše skúsenosti, rodina, blízke vzťahy, spoločenské očakávania a aj to, ako na naše telo reaguje okolie. Pri telesnom postihnutí do tohto vzťahu často vstupujú aj ďalšie skúsenosti – pohľady, otázky, komentáre, zdravotné vyšetrenia, potreba asistencie alebo bariéry v prostredí.
Mnohí ľudia s telesným postihnutím zažívajú situácie, v ktorých je ich telo viac sledované, hodnotené alebo komentované. Takéto skúsenosti ovplyvňujú spôsob, akým svoje telo vnímajú a ako sa vo vzťahu k nemu cítia. Rizikom môže byť aj sociálna stigma a ableizmus – diskriminácia alebo predsudky voči ľuďom s postihnutím a predstava, že hodnotné alebo „normálne“ je najmä telo bez postihnutia.
Problémom teda nie je samotné telesné postihnutie. Riziko vzniká najmä vtedy, keď človek opakovane zažíva, že jeho telo je vnímané ako „iné“, „nedostatočné“, príliš viditeľné alebo menej hodnotné. Takéto skúsenosti môžu zvyšovať zraniteľnosť voči nespokojnosti s telom, narušenému vzťahu k jedlu alebo rozvoju PPP. Podľa výskumu Gross a kol. (2000) sa napríklad ukázalo, že u žien s telesným postihnutím bol výskyt PPP a ich príznakov vyšší.⁷
2. Čo sa deje, keď je telo pod väčším dohľadom a hodnotením?
Vzťah k telu u ľudí s telesným postihnutím neovplyvňuje iba zdravotný stav, ale aj skúsenosti so spoločenskými očakávaniami, stereotypmi a stigmatizáciou. Človek môže vyrastať alebo žiť v prostredí, kde sa na jeho telo sústreďuje zvýšená pozornosť, či už zo strany rodiny, rovesníkov, zdravotníkov, školy, opatrovateľov alebo širšieho okolia.
Telo sa tak môže stať miestom, prostredníctvom ktorého človek opakovane zažíva hodnotenie, porovnávanie alebo potrebu obhajovať svoju hodnotu. Ľudia s telesným postihnutím tak môžu zažívať dvojitý tlak:
- prispôsobiť sa spoločenským ideálom krásy, štíhlosti alebo „správneho“ tela;
- zároveň dokazovať, že sú samostatní, schopní a „normálni“.
U časti ľudí sa potom telo môže stať zdrojom hanby, napätia alebo potreby kontroly.
3. Ako pocit odlišnosti ovplyvňuje vzťah k jedlu a telu?
Okrem hodnotenia tela môžu vzťah človeka k sebe samému ovplyvňovať aj skúsenosti s odmietaním, sociálnym vylúčením, stereotypmi alebo pocitom, že nezapadá medzi ostatných. Ak človek opakovane zažíva, že jeho telo je vnímané ako problém alebo prekážka, môže sa to premietnuť aj do vzťahu k jedlu, hmotnosti a vlastnej hodnote.
Jedlo, kontrola hmotnosti alebo pravidlá okolo stravovania sa potom u niektorých ľudí môžu stať spôsobom, ako získať pocit kontroly, zvládať nepríjemné emócie alebo sa pokúsiť priblížiť spoločenským očakávaniam. Nejde pritom vždy iba o túžbu po zmene vzhľadu. Niekedy ide aj o snahu nebyť „príťažou“, pôsobiť prijateľnejšie, zvládnuť hanbu alebo znížiť pozornosť, ktorú telo vyvoláva.
Cicmil a Eli (2014) vo svojom prehľade výpovedí ľudí s telesným postihnutím a PPP upozorňujú, že tlak na kultúrne ideály štíhlosti nemusí prichádzať iba zo sociálnych sietí alebo médií. Často ho sprostredkúvajú aj ľudia v bezprostrednom okolí, napríklad rodina, rovesníci, zdravotníci, sociálni pracovníci či opatrovatelia.
Niektorí ľudia začali držať diétu po tom, ako im bolo povedané, že by mali schudnúť kvôli mobilite alebo preto, aby boli atraktívnejší.³ Takéto komentáre môžu pôsobiť ako praktická rada, no zároveň môžu prehlbovať pocit hanby, odlišnosti alebo tlaku na kontrolu tela.
Preto je dôležité rozumieť, že za zmenami v jedení nemusí byť iba „vyberavosť“, „snaha schudnúť“ alebo zdravotné obmedzenie. Niekedy sa v nich odráža aj to, ako človek prežíva svoje telo, aké reakcie okolia zažíva a či má pocit, že jeho telo je prijímané s rešpektom.
4. Ako môže telesné postihnutie ovplyvniť vzťah k jedlu?
Niektoré ťažkosti s jedlom môžu byť priamym dôsledkom zdravotného stavu. Človek môže mať napríklad problémy s prehĺtaním, bolesť pri jedení, gastrointestinálne ťažkosti, únavu pri jedení, senzorické ťažkosti alebo potrebu špecifickej úpravy stravy. Takéto prejavy samy osebe nemusia znamenať PPP. Zároveň však môže byť náročné rozlíšiť, kedy ide najmä o zdravotne podmienené ťažkosti a kedy sa k nim pridáva aj narušený vzťah k jedlu alebo telu.
Ak človek potrebuje podporu pri viacerých každodenných činnostiach, môže zažívať pocit, že nad mnohými oblasťami svojho života nemá dostatočnú kontrolu. To môže byť citlivé najmä v období dospievania, keď prirodzene silnie potreba samostatnosti, súkromia a rozhodovania o sebe. V takýchto situáciách sa jedlo, hmotnosť alebo pravidlá okolo stravovania môžu pre niekoho stať jednou z oblastí, v ktorej má pocit väčšej kontroly nad vlastným telom a životom.
Mobilita a asistencia
Vzťah k jedlu môže ovplyvniť aj téma mobility a asistencie. Niektorí ľudia s telesným postihnutím môžu zažívať tlak udržiavať si určitú hmotnosť, aby boli presuny, pomoc alebo starostlivosť o nich jednoduchšie. Takéto prežívanie môže súvisieť s obavou, že budú pre druhých záťažou.
komentovanie tela
Dôležitá je aj skúsenosť s komentovaním tela zo strany okolia, asistentov, opatrovateľov alebo zdravotníkov. Ak sa telo človeka často stáva predmetom hodnotenia, praktických odporúčaní alebo zásahov druhých ľudí, môže to posilňovať pocit bezmocnosti alebo straty kontroly. Vzťah k jedlu a telu preto nemusí súvisieť iba so vzhľadom, ale aj s autonómiou, mobilitou, potrebou pomoci a skúsenosťou, či človek zažíva rešpekt k vlastným hraniciam.
Podpora pohybu
Podpora pohybu môže byť dôležitá a užitočná, ak rešpektuje zdravotný stav, možnosti a potreby konkrétneho človeka. Rizikom sa však stáva vtedy, keď je spojená s tlakom na výkon, hmotnosť, „normalitu“ alebo strachom zo straty pohyblivosti. Bezpečnejšie je hľadať taký pohyb, ktorý je primeraný, dostupný a môže človeku prinášať dobrý pocit z tela, nie ďalší tlak.
5. Nie všetky ťažkosti s jedlom znamenajú poruchu príjmu potravy
Niektoré zdravotné stavy si prirodzene vyžadujú úpravu stravovania. Človek môže potrebovať špeciálnu konzistenciu jedla, vyhýbať sa určitým potravinám, sledovať príjem niektorých živín alebo dodržiavať odporúčania odborníkov. Takéto opatrenia samy osebe neznamenajú PPP.
Zdravotne podmienené stravovanie | Rizikové alebo problematické stravovanie |
Vychádza zo zdravotných odporúčaní | Vychádza najmä zo strachu, hanby alebo potreby kontroly |
Cieľom je podporiť zdravie a bezpečné fungovanie | Cieľom je ovplyvniť hmotnosť, vzhľad alebo zmierniť úzkosť |
Pravidlá možno podľa situácie prispôsobiť | Pravidlá sú čoraz rigidnejšie |
Odchýlka od režimu nevyvoláva výraznú úzkosť | Odchýlka od pravidiel vyvoláva silnú úzkosť, vinu alebo hanbu |
Ak jedlo opakovane vyvoláva nepríjemné telesné ťažkosti, je prirodzené, že sa človek snaží týmto skúsenostiam predchádzať. Môže venovať väčšiu pozornosť tomu, čo jedáva, akým spôsobom jedáva a v akej situácii jedáva. Niekedy sa však hranica medzi zdravotne potrebnou opatrnosťou a nadmernou kontrolou jedla začne postupne strácať. Preto je dôležité všímať si nielen samotné obmedzenia v stravovaní, ale aj to, aký vzťah si človek k jedlu vytvára a aké emócie pri jedení prežíva.
Medzi rizikové prejavy môže patriť najmä:
- výrazné obmedzovanie jedla mimo medicínskej potreby;
- silný strach z jedla, priberania alebo zmeny tela;
- veľká úzkosť pri zmene stravovacieho režimu;
- jedenie spojené s hanbou, vinou alebo potrebou skrývať sa;
- kompenzačné správanie, teda snaha „vyvážiť“ jedlo napríklad vracaním, preháňadlami, hladovaním alebo nadmerným cvičením;
- používanie jedla alebo nejedenia na zvládanie emócií;
- výrazné zúženie každodenného života okolo jedla, hmotnosti alebo tela.
Dôležité je teda všímať si aj to, čo sa deje „za“ samotným stravovaním. Objavuje sa výrazný strach z jedla? Úzkosť pri odchýlení sa od pravidiel? Pocity viny po jedle? Silná potreba mať jedenie pod úplnou kontrolou?
Otázkou často nie je len to, čo človek je, ale prečo a ako sa pri tom cíti.
6. Prečo sa PPP pri telesnom postihnutí môžu ľahšie prehliadnuť?
Ľudia s telesným postihnutím môžu zažívať nielen rizikové faktory pre rozvoj PPP, ale aj bariéry pri rozpoznaní problému a získaní vhodnej pomoci. Príznaky PPP môžu byť niekedy neskôr rozpoznané, nesprávne vysvetlené alebo úplne prehliadnuté.
Dôvodom je, že niektoré prejavy, napríklad úbytok hmotnosti, selektivita v jedle, únava, tráviace ťažkosti alebo zmeny v stravovaní, môžu byť pripisované samotnému zdravotnému stavu alebo jeho komplikáciám. U detí a dospievajúcich s telesným postihnutím môže byť navyše náročnejšie sledovať bežné vývinové ukazovatele, napríklad rastovú krivku, telesné zmeny alebo zmeny hmotnosti.
Práve preto je dôležité všímať si nielen to, čo človek je alebo koľko váži, ale aj to, či sa jeho vzťah k jedlu, telu alebo pohybu nestáva postupne rigidnejším, úzkostnejším alebo viac zahlcujúcim.
Kedy spozornieť?
Niektoré z nasledujúcich prejavov sa môžu objaviť aj pri iných zdravotných alebo psychických ťažkostiach a neznamenajú automaticky PPP. Ak ich je však viac, pretrvávajú dlhší čas alebo výrazne zasahujú do každodenného života, je vhodné poradiť sa s odborníkom.
Všímajte si najmä zmeny:
- výrazné obmedzovanie jedla nad rámec zdravotných odporúčaní;
- silný strach z jedla, priberania alebo zmeny tela;
- pocity viny či hanby po jedle;
- čoraz rigidnejšie pravidlá okolo jedla;
- vyhýbanie sa spoločnému jedeniu;
- jedenie tajne alebo skrývanie jedla.
- zahltenie myšlienkami na vzhľad, hmotnosť alebo tvar tela;
- negatívny sebaobraz;
- pocity menejcennosti spojené s telom;
- silný strach z priberania alebo zo zmeny tela;
- opakované porovnávanie sa s inými.
- sociálne sťahovanie alebo izolácia;
- tajnostkárstvo okolo jedla, tela alebo pohybu;
- výrazné zmeny hmotnosti;
- miznutie väčšieho množstva jedla;
- vracanie alebo podozrenie na vyvolávanie vracania;
- zneužívanie preháňadiel alebo iných látok;
- nadmerné cvičenie alebo tlak na pohyb nad rámec odporúčaní;
- únava, zimomravosť alebo padanie vlasov.
Ako môže pomôcť okolie?
Blízki, rodičia, asistenti, učitelia aj odborníci môžu zohrávať dôležitú úlohu v tom, či sa človek s telesným postihnutím cíti vo svojom tele rešpektovaný a v bezpečí. Pomoc pritom často nezačína radami, ale tým, že sa pýtame, počúvame a nepredpokladáme, že vieme, čo druhý človek potrebuje. Nemusíte mať všetky odpovede, často je najdôležitejšie byť nablízku, počúvať a snažiť sa porozumieť.
Pomôcť môže najmä:
- Pýtať sa, akú podporu človek potrebuje, namiesto automatického rozhodovania za neho.
- Rešpektovať jeho skúsenosť, hranice, tempo a súkromie
- Vyhýbať sa komentárom o vzhľade, hmotnosti, množstve jedla alebo „potrebnom“ schudnutí.
- Nevysvetľovať zmeny v jedení iba zdravotným stavom, ale všímať si aj emócie, strach, hanbu alebo potrebu kontroly.
- Vytvárať prostredie, v ktorom sa o jedle, tele a pomoci dá hovoriť bez výčitiek, tlaku a zahanbovania.
- Podporiť vyhľadanie odbornej pomoci, ak sa vzťah k jedlu alebo telu stáva pre človeka príliš zaťažujúci.
Dôležité je tiež myslieť na to, že pomoc pri praktických úkonoch, presunoch, jedle alebo osobnej starostlivosti sa týka aj autonómie a dôstojnosti človeka. Aj dobre myslená pomoc môže byť zraňujúca, ak nerešpektuje súhlas, súkromie alebo potrebu rozhodovať o sebe.
7. Ako by mala liečba zohľadňovať telesné postihnutie?
Všeobecné informácie o liečbe PPP nájdete na našej podstránke venovanej liečbe PPP. Pri ľuďoch s telesným postihnutím je však dôležité, aby pomoc zohľadňovala aj ich konkrétny zdravotný stav, možnosti pohybu, spôsob stravovania, mieru asistencie a skúsenosti s bariérami alebo stigmatizáciou.
Liečba by preto nemala automaticky predpokladať, že všetci ľudia majú rovnaké možnosti pohybu, rovnaké výživové potreby alebo rovnaký spôsob fungovania v každodennom živote. Niektoré odporúčania môže byť potrebné prispôsobiť tak, aby boli bezpečné, realistické a rešpektujúce.
Mnohí ľudia so zdravotným postihnutím narážajú na nedostatočne prístupné služby, odborníkov, ktorí nemajú skúsenosti s kombináciou PPP a zdravotného postihnutia či stereotypné predstavy o tom, kto môže mať PPP
Dôležitá je preto individualizovaná a inkluzívna liečba, ktorá zohľadňuje nielen symptómy PPP, ale aj špecifické potreby človeka súvisiace s jeho zdravotným stavom či postihnutím.
Potrebné je v rámci liečby najmä:
- Prispôsobiť výživové odporúčania zdravotnému stavu a reálnym možnostiam človeka.
- Opatrne pracovať s ukazovateľmi, ako je hmotnosť, BMI alebo telesné zloženie, ak nemusia presne odrážať zdravotný stav.
- Rozlišovať, ktoré prejavy súvisia so zdravotným postihnutím a ktoré môžu signalizovať PPP.
- Zohľadniť skúsenosť s odkázanosťou na pomoc, stratou kontroly, stigmatizáciou alebo tlakom nebyť „na príťaž“.
- Zabezpečiť spoluprácu odborníkov na PPP s odborníkmi, ktorí poznajú konkrétne telesné postihnutie.
Pomoc môže zahŕňať psychológa alebo psychoterapeuta, nutričného terapeuta, psychiatra, lekára špecialistu, rehabilitačný tím alebo ďalších odborníkov podľa potrieb konkrétneho človeka. Kľúčové je, aby liečba neriešila iba jedlo a hmotnosť, ale aj vzťah k telu, autonómiu, bezpečie a podmienky, v ktorých človek žije.
Telesné postihnutie samo osebe nespôsobuje PPP. Môže však prinášať skúsenosti, ktoré ovplyvňujú vzťah človeka k telu, jedlu, vlastnej hodnote a pocitu kontroly. Práve preto je dôležité nevnímať ťažkosti s jedlom automaticky len ako dôsledok zdravotného stavu, ale všímať si aj to, čo človek pri jedle a vo vzťahu k svojmu telu prežíva.
Ľudia s telesným postihnutím môžu mať zvýšené riziko rozvoja PPP a byť v oblasti PPP ľahšie prehliadaní, pretože často nezapadajú do stereotypnej predstavy o tom, koho sa tieto ochorenia týkajú. Ak si všímate varovné signály u seba alebo svojho blízkeho, nie je potrebné čakať, kým sa situácia zhorší. Včasná a citlivá odborná pomoc môže podporiť bezpečnejší vzťah k jedlu, telu aj k sebe samému.
Inklúzia je pre nás v Chuť žiť dôležitá. Preto chceme zvyšovať povedomie o tom, ako zdravotné znevýhodnenie ovplyvňuje vzťah k telu a jedlu. Zároveň v rámci aktualizácie preventívneho programu ZDRAVÉ JA pre 2. stupeň ZŠ dopĺňame adaptácie pre deti so zdravotným znevýhodnením.
Zdroje
- Beat. (n.d.). Eating disorders and disability. Beat.
- Bonder, R., Walker, M., Toulany, A., & McPherson, A. C. (2025). What is known about eating disorders and disordered eating in individuals with physical disabilities? A narrative review. Child: Care, Health and Development, 51(6), e70184.
- Cicmil, N., & Eli, K. (2014). Body image among eating disorder patients with disabilities: A review of published case studies. Body Image, 11(3), 266 – 274.
- Evans, M. (2026, May 4). It’s time we acknowledge eating disorders in the disabled community. Project HEAL.
- Montecatini Eating Disorder Treatment Center. (2019, May 8). The connection between disabilities and eating disorders. Eating Disorder Hope.
- National Institute of Mental Health. (2024). Eating disorders.
- Gross, S. M., Ireys, H. T., & Kinsman, S. L. (2000). Young women with physical disabilities: Risk factors for symptoms of eating disorders. Journal of Developmental and Behavioral Pediatrics, 21(2), 87 – 96.
- Nosek, M. A., Hughes, R. B., Swedlund, N., Taylor, H. B., & Swank, P. (2000). Self-esteem and women with disabilities. Social Science & Medicine, 50(3), 375 – 387.
- Taleporos, G., & McCabe, M. P. (2001). The impact of physical disability on body esteem. Sexuality and Disability, 19(4), 293–308.
- Taleporos, G., & McCabe, M. P. (2002). Body image and physical disability: Personal perspectives. Social Science & Medicine, 54(6), 971 – 980.
- Venkatesan, S. (2025). The intersection of disability and body image: A narrative review of challenges and resilience. International Journal of Indian Psychology, 13(3), 261 – 288.
- Willsky, K. (2026, March 2). Disability and eating disorders: What to know. Equip Health.
Tento príspevok vznikol vďaka podpore Nadácie Tesco, ktorá nám pomáha sprístupňovať odbornú pomoc každému bez rozdielu a vytvárať inkluzívne prostredie, v ktorom má každý človek možnosť cítiť sa prijatý, vypočutý a podporený.
