Keď sa hovorí o poruchách príjmu potravy (PPP), často si predstavujeme veľmi úzky obraz toho, koho sa tieto ochorenia týkajú. PPP sa však môžu rozvinúť u kohokoľvek bez ohľadu na vek, pohlavie, vzhľad, zdravotný stav či životnú situáciu. Preto je dôležité hovoriť aj o skúsenostiach ľudí so zdravotným znevýhodnením, ktoré bývajú v diskusii o telesnom sebaobraze a vzťahu k jedlu často prehliadané.
Článok približuje, ako sa formuje telesný sebaobraz u ľudí so zdravotným znevýhodnením, ako môže súvisieť so sebahodnotou a rizikom porúch príjmu potravy a čo dokáže pomôcť vytvárať viac rešpektujúce prostredie.
V článku sa dozviete:
- Čo je telesný sebaobraz, známy aj ako body image?
- Ako sa formuje telesný sebaobraz?
- Ako môžu spoločenské očakávania ovplyvňovať ľudí so zdravotným znevýhodnením?
- Ako ovplyvňujú viditeľné a neviditeľné zdravotné znevýhodnenia telesný sebaobraz?
- Ako sa vzťah k jedlu môže premietnuť do sebahodnoty a jedla?
- Ako budovať rešpektujúci vzťah k vlastnému telu
- Kedy je vhodné vyhľadať odbornú pomoc?
Zdravotné znevýhodnenie má mnoho podôb. Môže byť telesné, psychické, mentálne alebo zmyslové, viditeľné aj neviditeľné, vrodené aj získané počas života. Podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím pritom nejde iba o samotný zdravotný stav. Dôležitú úlohu zohrávajú aj bariéry v spoločnosti a prostredí, ktoré človeku sťažujú plnohodnotné fungovanie a zapojenie do bežného života.⁶
Vzťah medzi zdravotným znevýhodnením, telesným sebaobrazom a PPP je komplexný. Niektoré zdravotné ťažkosti priamo ovplyvňujú stravovanie alebo vzťah k telu. Významnú úlohu však môže zohrávať aj spoločenský tlak, stigmatizácia, porovnávanie, pocit odlišnosti či skúsenosť s odmietaním.³ Ak človek opakovane zažíva, že jeho telo je vnímané ako „iné“, problematické alebo menej hodnotné, môže sa to postupne premietnuť do sebahodnotenia, vzťahu k vlastnému telu aj psychického zdravia. Hovoríme vtedy aj o zvnútornení stigmy – teda o situácii, keď človek začne negatívne predstavy alebo predsudky okolia vzťahovať sám na seba.¹²
1. ČO je telesný sebaobraz?
Telesný sebaobraz, známy aj pod anglickým pojmom body image, označuje spôsob, akým človek vníma, prežíva a hodnotí svoje telo. Nejde iba o výzor, ale aj o pocity, myšlienky a presvedčenia, ktoré sa s telom spájajú. Zahŕňa napríklad spokojnosť alebo nespokojnosť so vzhľadom, vnímanie telesných schopností, vzťah k jedlu a pohybu, ale aj to, do akej miery si človek spája svoje telo s vlastnou hodnotou.
Telesný sebaobraz sa formuje postupne. Ovplyvňuje ho rodina, škola, rovesnícke vzťahy, sociálne siete, médiá, kultúrne normy aj osobné skúsenosti. Významnú úlohu zohráva aj to, ako okolie na telo človeka reaguje – či ho prijíma, komentuje, hodnotí, porovnáva alebo zosmiešňuje.
U ľudí so zdravotným znevýhodnením má vzťah k telu ešte ďalšie vrstvy. Telo môže byť niekedy spojené s bolesťou, únavou, obmedzeniami, medicínskymi zákrokmi alebo skúsenosťou, že si vyžaduje viac pozornosti zo strany okolia. Znevýhodnenie tak dokáže u niektorých ľudí prinášať pocit, že ich telo ich „zrádza“. Iní môžu zažívať tlak svoje telo vysvetľovať, skrývať alebo prispôsobovať očakávaniam druhých.³
2. Ako sa formuje telesný sebaobraz?
Telesný sebaobraz sa začína formovať už v detstve a ďalej sa mení počas celého života. V období dospievania však tieto vplyvy často nadobúdajú osobitný význam, pretože telo sa rýchlo mení a rovesnícke vzťahy bývajú pre mladého človeka mimoriadne dôležité.
Zraniteľným obdobím v oblasti telesného sebaobrazu býva najmä puberta. V tomto období sa telo rýchlo mení a zároveň silnie potreba patriť medzi rovesníkov, byť prijímaný/á, páčiť sa a hľadať si svoje miesto vo vzťahoch. Tieto témy sa týkajú aj mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením. Aj oni prežívajú dospievanie, prvé zaľúbenia, potrebu blízkosti, túžbu po prijatí, hľadanie vlastnej identity aj potrebu byť súčasťou kolektívu.
Pre časť mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením však môže byť toto obdobie náročnejšie, najmä ak opakovane zažívajú pocit odlišnosti, posmech, vylúčenie, nepochopenie alebo nadmerné sústredenie okolia na ich telo či zdravotný stav. Niektorí zažívajú komentovanie vzhľadu, zdravotných pomôcok, pohybu, spôsobu komunikácie alebo stravovania. Aj poznámky, ktoré okolie nemusí vnímať ako zraňujúce, dokážu postupne ovplyvňovať to, ako človek vníma sám seba.
Ľudia so zdravotným znevýhodnením často zažívajú aj skúsenosť so stigmatizáciou, stratou kontroly nad vlastným telom, opakovanými medicínskymi zásahmi alebo situáciami, ktoré pre nich boli zraňujúce. Ak človek opakovane zažíva, že o jeho tele rozhodujú okolnosti, ochorenie, bolesť, obmedzenia alebo iní ľudia, môže byť pre neho veľmi dôležité hľadať oblasti, v ktorých má pocit kontroly. Pre niekoho sa tak jedlo, hmotnosť alebo pravidlá okolo stravovania dokážu stať jednou z mála oblastí, kde má pocit, že o svojom tele rozhoduje sám. Takáto kontrola krátkodobo prináša pocit bezpečia, istoty alebo úľavy, hoci z dlhodobého hľadiska človeku škodí a prispieva k narušenému vzťahu k jedlu, telu alebo k rozvoju PPP.
3. Ako ovplyvňujú viditeľné a neviditeľné zdravotné znevýhodnenia telesný sebaobraz?
Nie všetky zdravotné znevýhodnenia sú viditeľné na prvý pohľad. Človek môže žiť napríklad s chronickou bolesťou, neurologickým ochorením, tráviacimi ťažkosťami, duševnými ťažkosťami alebo neurodivergenciou bez toho, aby to okolie vedelo rozpoznať. Práve neviditeľné zdravotné znevýhodnenie má potenciál viesť k nepochopeniu, zľahčovaniu alebo spochybňovaniu prežívania človeka. Zvyšuje to pocit izolácie a prispieva k tomu, že človek začne zľahčovať aj svoje vlastné ťažkosti. Môžu sa objavovať myšlienky typu: „Asi iba nerobím dosť“, „Niečo je so mnou zle“, „Musím sa viac snažiť“ alebo „Takto si nenájdem partnerský vzťah“.
Aj viditeľné zdravotné znevýhodnenie však môže výrazne ovplyvňovať vzťah k vlastnému telu. Pri telesnom alebo pohybovom znevýhodnení je často bariérou napríklad schod, obrubník, nefunkčný výťah alebo neprístupná toaleta. To, čo si väčšina ľudí ani nevšimne, pre človeka so zdravotným znevýhodnením znamená rozdiel medzi samostatnosťou a potrebou pomoci. Ak si človek musí opakovane plánovať aj bežný pohyb po chodníku, vstup do budovy alebo použitie toalety, telo nemusí prežívať iba cez vzhľad, ale aj cez únavu, limity, potrebu asistencie či závislosť od prostredia.
Niektoré zdravotné stavy môžu zároveň priamo ovplyvňovať stravovanie alebo vzťah k jedlu. Napríklad gastrointestinálne ochorenia alebo gastroparéza, teda stav, pri ktorom sa žalúdok vyprázdňuje pomalšie, než je bežné, môžu spôsobovať bolesť, nevoľnosť, nadúvanie alebo rýchly pocit nasýtenia. Ak má človek opakovane skúsenosť, že mu jedlo spôsobuje nepríjemné telesné ťažkosti, môže začať jedlo obmedzovať, vyhýbať sa niektorým potravinám alebo sa jedenia obávať.³ U ľudí s autizmom môžu stravovanie ovplyvňovať aj senzorické potreby, napríklad citlivosť na chuť, textúru, vôňu, teplotu alebo farbu jedla.
Prepojenie medzi zdravotným znevýhodnením a PPP preto nemusí byť jednoduché ani jednotné. U niekoho sa jedná o tlak na vzhľad a porovnávanie, u iného o skúsenosť s bolesťou, tráviacimi ťažkosťami, stratou kontroly nad telom, opakovaným komentovaním tela alebo potrebou prispôsobovať sa prostrediu.
Samotné zdravotné znevýhodnenie však neznamená, že sa u človeka PPP rozvinie. Dôležité je vnímať konkrétnu skúsenosť človeka, jeho potreby, prostredie aj podporu, ktorú má k dispozícii.
4. Ako sa vzťah k telu môže premietnuť do sebahodnoty a jedla?
To, ako človek vníma svoje telo, úzko súvisí aj so sebahodnotou. Ak opakovane počúva alebo zažíva, že jeho telo je „iné“, problematické, nechcené alebo nespĺňa očakávania okolia, môže postupne nadobudnúť pocit, že problémom nie je len jeho telo, ale on sám.
Vzťah k jedlu pritom nemusí byť ovplyvnený iba túžbou po zmene vzhľadu. U niektorých ľudí jedlo, nejedenie alebo prísne pravidlá okolo stravovania súvisia aj so snahou zvládať stres, úzkosť, pocit bezmocnosti alebo iné náročné emócie. Môže ísť aj o spôsob, ako získať aspoň dočasný pocit istoty v situácii, keď človek svoje telo prežíva ako nepredvídateľné, bolestivé alebo obmedzujúce.
Významnú úlohu zohrávajú aj skúsenosti so stigmatizáciou, diskrimináciou, šikanou, opakovaným komentovaním tela alebo medicínskymi zásahmi. Ak sa telo človeka často stáva témou hodnotenia, otázok, vyšetrení alebo rozhodovania druhých ľudí, môže mať postupne pocit, že nad ním nemá plnú kontrolu. Vzťah k telu potom nemusí byť formovaný len tým, ako telo vyzerá, ale aj tým, ako často musí človek svoje telo vysvetľovať, obhajovať alebo prispôsobovať okoliu.
Citlivou, no dôležitou témou je aj skúsenosť s prekračovaním osobných hraníc. Ak človek opakovane zažíva, že o jeho tele rozhodujú iní alebo že jeho súkromie a súhlas nie sú dostatočne rešpektované, vie to ovplyvniť pocit bezpečia, sebahodnotu aj vzťah k vlastnému telu.
5. Ako budovať rešpektujúci vzťah k vlastnému telu?
Zdravší vzťah k telu neznamená, že človek musí svoje telo neustále milovať alebo byť so sebou vždy spokojný. Je prirodzené, že niektoré dni sa vo svojom tele cítime lepšie a inokedy horšie. Dôležité je, aby hodnota človeka nestála iba na tom, ako jeho telo vyzerá, čo zvláda alebo do akej miery zodpovedá očakávaniam okolia.
Pre človeka so zdravotným znevýhodnením môže byť užitočné hľadať spôsoby, ako vnímať svoje telo nielen cez obmedzenia, bolesť, vzhľad alebo porovnávanie, ale aj cez to, čo mu umožňuje prežívať, cítiť, komunikovať, oddychovať, byť vo vzťahoch alebo robiť veci, ktoré sú pre neho dôležité. Pomôcť vie aj všímavosť voči tomu, ako o svojom tele premýšľa – či skôr s kritikou, hanbou a tlakom, alebo s väčším rešpektom a porozumením. Rešpekt k telu neznamená, že všetko musí byť vždy v poriadku. Môže znamenať aj to, že si človek dovolí vnímať únavu, bolesť, potrebu oddychu, hranice alebo potrebu pomoci bez toho, aby ich vnímal ako osobné zlyhanie.
Ak sa myšlienky o tele, jedle alebo hmotnosti stávajú príliš silné, zahlcujúce alebo začínajú obmedzovať každodenný život, je dôležité nezostávať s tým osamote. Podpora blízkeho človeka alebo odborníka ponúka pomôcť lepšie porozumieť tomu, čo sa deje, a hľadať bezpečnejší spôsob, ako sa o seba postarať.
Ako môže pomôcť okolie?
Blízki, rodičia, učitelia, zdravotnícki pracovníci aj pomáhajúci profesionáli môžu významne ovplyvniť to, či sa človek so zdravotným znevýhodnením cíti vo svojom tele rešpektovaný, prijímaný a v bezpečí. Pomoc pritom nemusí znamenať veľké gestá. Často začína tým, že človeka počúvame, nepredpokladáme automaticky, čo prežíva, a nepodsúvame mu, ako by sa mal cítiť.
Pomôcť môže najmä:
- vyhýbanie sa komentovaniu vzhľadu, hmotnosti, stravovania alebo zdravotných pomôcok;
- rešpektujúca komunikácia bez zosmiešňovania, ľútosti, porovnávania alebo zľahčovania;
- záujem o to, akú formu podpory človek potrebuje namiesto automatického rozhodovania za neho;
- rešpektovanie súkromia, osobných hraníc a súhlasu pri pomoci, asistencii, vyšetrení alebo starostlivosti;
- vytváranie bezpečného a inkluzívneho prostredia doma, v škole, v zdravotnej starostlivosti aj vo verejnom priestore;
- posilňovanie sebahodnoty mimo vzhľadu, výkonu, hmotnosti alebo telesných schopností;
- citlivá a dostupná odborná (psychologická, zdravotná alebo nutričná) pomoc, ak ju človek potrebuje.
V pomáhajúcich profesiách je zase dôležité, aby pomoc rešpektovala nielen diagnózu alebo zdravotný stav, ale aj skúsenosť, hranice a potreby konkrétneho človeka.
7. Kedy je vhodné vyhľadať pomoc?
Pomoc je vhodné vyhľadať vtedy, keď vzťah k jedlu, telu alebo hmotnosti začína výrazne ovplyvňovať každodenný život, psychické prežívanie alebo zdravie človeka.
Varovnými signálmi môžu byť napríklad:
- silný strach z jedla, priberania alebo zmeny tela;
- výrazné obmedzovanie jedla;
- prejedanie alebo pocit straty kontroly nad jedlom;
- prísne pravidlá okolo stravovania;
- nadmerné sústredenie na vzhľad, hmotnosť alebo telo;
- vyhýbanie sa spoločným jedlám;
- zhoršenie psychického alebo fyzického stavu.
Pomoc môže poskytnúť psychológ, psychiater, psychoterapeut, nutričný terapeut alebo ďalší odborníci so skúsenosťami s PPP. Dôležité je, aby bola podpora citlivá aj k špecifickým potrebám človeka so zdravotným znevýhodnením.
Telesný sebaobraz nevzniká izolovane. Formujú ho naše skúsenosti, vzťahy, spoločenské očakávania aj spôsob, akým okolie reaguje na naše telo. U ľudí so zdravotným znevýhodnením do tohto vzťahu často vstupujú aj skúsenosti s bariérami, nepochopením, stigmatizáciou, medicínskymi zásahmi alebo potrebou opakovane svoje telo vysvetľovať.
Zdravotné znevýhodnenie samo o sebe neurčuje, ako bude človek svoje telo prežívať. Môže však prinášať špecifické skúsenosti, ktoré ovplyvňujú sebahodnotu, vzťah k jedlu aj pocit bezpečia vo vlastnom tele. Podpora zdravšieho vzťahu k telu preto neznamená presviedčať ľudí, aby svoje telo neustále milovali. Znamená skôr vytvárať prostredie, v ktorom môže človek zažívať rešpekt, dôstojnosť, prijatie a prístup k pomoci, ktorá zohľadňuje jeho individuálne potreby.
Zdroje
- Boeger, A., Mülders, S., & Mohn, A. (2002). Aspekte des Körperbildes bei körperbehinderten Jugendlichen.
- Cowley, E. (2018, December 3). Disability and body positivity. National Eating Disorders Association.
- Eating Disorder Hope Staff. (2019, May 8). The connection between disabilities and eating disorders. Eating Disorder Hope.
- Franzenová, I. (n.d.). SPOSA POPRAD-TATRY, o. z. SPOSA Poprad-Tatry.
- Mareková, B. (Host). (2026, April 8). 241. To, že ľudia s postihnutím nemajú sexuálny život, je mýtus, vraví žena s muskulárnou atrofiou [Audio podcast episode]. In Ľudskosť. SME.sk.
- Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. (n.d.).
- Mones, E. (n.d.). The intersection of disability and eating disorder recovery. National Eating Disorders Association.
- National Eating Disorders Association. (n.d.). Eating disorders and neurodiversity. Reviewed by M. Klyce.
- National Eating Disorders Association. (n.d.). Co-occurring diagnoses and conditions.
- Steinhoff, M. F., Longhurst, P., Gillikin, L., Cascio, M. A., Burnette, C. B., Gilbert, K., & Hahn, S. L. (2025). Disabilities and eating disorders: A theoretical model and call for research. Eating Behaviors, 56, 101951.
- Silván-Ferrero, P., Recio, P., Molero, F., & Nouvilas-Pallejà, E. (2020). Psychological quality of life in people with physical disability: The effect of internalized stigma, collective action and resilience. International Journal of Environmental Research and Public Health, 17(5), 1802.
- Slotová, N., Sedileková, V., 2024. PREČO SA MI NEPÁČI AKO VYZERÁM? Sprievodca témou Body Image. EDI Slovensko, o. z. 2024. ISBN 9 7 8 – 8 0 – 9 74 9 8 2 – 0 – 7
d
