V Bratislave, 14. septembra 2026: Skúsenosti detí, rodičov aj ľudí pracujúcich v školách ukazujú, že spôsob, akým sa deti v školách vážia, môže výrazne ovplyvniť to, ako túto situáciu prežívajú. Až 7 z 10 respondentov prieskumu Chuť žiť vnímalo negatívny dopad váženia, pričom najčastejšie sa spájal s verejným či skupinovým meraním. Chuť žiť preto spolu s Ministerstvom školstva, výskumu, vývoja a mládeže odporúča od rutinného váženia bez jasného, odborne odôvodneného účelu upustiť.
Váženie detí nepatrí medzi povinné súčasti vyučovania. Napriek tomu sa podľa skúseností rodičov aj žiactva v školách stále deje – najčastejšie na telesnej výchove, pri testoch pohybovej výkonnosti alebo na začiatku a konci školského roka.
Zisťovali sme, ako toto váženie v praxi vyzerá a ako ho jednotlivci vnímajú. Do prieskumu sa zapojilo 125 respondentov a respondentiek, rodičov školopovinných detí, žiactva s vlastnou skúsenosťou aj zamestnancov škôl, pričom 97 z nich uviedlo, že sa za posledné tri roky stretli s vážením detí v rámci vyučovania. Ich výpovede boli v prieskume spracované. Nejedná sa o reprezentatívnu analýzu a jej výsledky sa nedajú zovšeobecniť na všetky slovenské školy. Ponúka však cenný pohľad na to, ako váženie prebieha a ako ho jednotlivci vnímajú.
7 z 10 respondentov vníma negatívny dopad váženia
Z odpovedí vyplynulo, že váženie sa najčastejšie odohráva raz ročne, u menšej časti respondentov aj viackrát počas školského roka. Prevažná väčšina skúseností opisovala skupinové alebo verejné váženie – teda situácie, keď sa dieťa vážilo pred triedou, hmotnosť alebo BMI sa nahlas oznamovali, prípadne sa výsledky verejne zapisovali, aj keď samotné váženie prebehlo individuálne. Len menšia časť respondentov mala skúsenosť s diskrétnym vážením, kde bol prítomný iba žiak/čka a merajúca osoba, a výsledok sa nikomu ďalšiemu nesprístupnil.
Až 7 z 10 respondentov uviedlo, že na nich alebo ich dieťa malo váženie v škole negatívny dopad. Zdá sa, že väčší význam ako samotná skutočnosť, že sa dieťa odváži, má spôsob, akým sa meranie vykoná. Pri verejnom či skupinovom vážení vnímalo negatívny dopad výrazne viac respondentov (zhruba 4 z 5) než pri individuálnom, diskrétnom vážení, kde negatívny dopad opísala len menšia časť respondentov. Na to, ako dieťa váženie prežíva, môžu vplývať aj ďalšie okolnosti, napríklad predchádzajúce skúsenosti, vzťah k vlastnému telu alebo porucha príjmu potravy. Práve pre deti s vyššou zraniteľnosťou vo vzťahu k telu či k stravovaniu môže byť táto situácia významne stresujúca.
Hanba, porovnávanie a obmedzovanie jedla
V slovných odpovediach respondenti opakovane opisovali podobné situácie: dieťa sa dozvedelo svoju hmotnosť pred spolužiakmi, výsledok sa stal predmetom porovnávania alebo posmeškov, objavovali sa pocity hanby a strach z váženia ešte predtým, než k nemu došlo. Niektorí rodičia uviedli, že dieťa po vážení začalo intenzívnejšie sledovať svoju hmotnosť alebo obmedzovať jedlo, u detí s poruchou príjmu potravy sa objavil aj návrat reštriktívneho správania.
Negatívne skúsenosti pritom nemali „len” deti s vyššou hmotnosťou – respondenti opisovali aj vyššie či svalnatejšie deti, ktoré mali oproti spolužiakom vyššie číslo na váhe a mylne si ho vysvetlili ako dôkaz, že sú „tučné“, hoci samotná hmotnosť bez výšky, telesnej stavby či veku nič také nevypovedá.
Opakovane sa objavovalo, že deti ani rodičia nedostali vysvetlenie, prečo sa váženie robí, na čo sa údaje použijú a kto k nim má prístup. Niektorí rodičia sa o vážení dozvedeli až spätne od dieťaťa, a to aj v prípadoch, keď malo poruchu príjmu potravy alebo inú citlivosť súvisiacu s hmotnosťou. Objavili sa aj prípady, keď dieťa nemalo reálnu možnosť váženie odmietnuť alebo jeho nesúhlas nebol rešpektovaný.
Podobné zistenia prináša aj zahraničný výskum
Na negatívne dopady váženia detí na školách upozorňujú viaceré zahraničné publikácie, odporúčania aj výsledky vedeckých štúdií.¹–⁵ Intervencie ani preventívne programy zamerané na BMI a zníženie hmotnosti nevedú k zlepšeniu hmotnostných ukazovateľov;¹ ⁵ priebežné informovanie rodičov o BMI dieťaťa rovnako nevedie k zmenám hmotnosti, pričom u odmeraných detí môže klesať spokojnosť s vlastnou hmotnosťou a môžu pribúdať rozhovory medzi rovesníkmi o váhe.¹ Predovšetkým verejné váženie, sprístupnenie výsledku spolužiakom a komentovanie hmotnosti vytvárajú zbytočný priestor na porovnávanie, hanbu, posmešky a stigmatizáciu.²–⁵
Prevencia v školskom prostredí by sa mala sústreďovať predovšetkým na podmienky podporujúce zdravie všetkých detí: dostupné a pestré stravovanie, primeraný pohyb, odpočinok, psychickú pohodu, rešpekt k telesnej rozmanitosti a bezpečné vzťahy.⁵ Úlohou školy by nemala byť snaha o zmenu hmotnostných ukazovateľov – zdravie detí patrí do rúk pediatrov a rodičov.
Spoločne s Ministerstvom školstva, výskumu, vývoja a mládeže preto odporúčame od rutinného váženia bez jasného, odborne odôvodneného účelu upustiť. Ak je meranie skutočne potrebné (napr. v rámci realizácie verejno-zdravotného výskumu), malo by prebehnúť individuálne a v súkromí, s vopred informovaným dieťaťom aj rodičom, bez nahlasovania, porovnávania či komentovania výsledku a s osobitným ohľadom na deti s poruchou príjmu potravy alebo iným citlivým vzťahom k vlastnému telu.
Kompletné výsledky prieskumu Váženie detí v školách
Odporúčania pre školy – Ako pristupovať k váženiu detí bezpečne a citlivo
Odporúčania pre rodičov – Čo by ste mali vedieť o vážení detí v škole
Centrum Chuť žiť poskytuje odbornú pomoc ľuďom s poruchami príjmu potravy a narušeným vzťahom k jedlu či vlastnému telu. Okrem liečby sa venuje aj prevencii, osvete a vzdelávaniu s cieľom zvyšovať povedomie o poruchách príjmu potravy a zlepšovať dostupnosť odbornej pomoci na Slovensku. Túto tlačovú správu je možné využiť na mediálne účely.
Zdroje
- Madsen, K. A., Thompson, H. R., Linchey, J., et al. (2021). Effect of School-Based Body Mass Index Reporting in California Public Schools: A Randomized Clinical Trial. JAMA Pediatrics, 175(3), 251–259. doi: 10.1001/jamapediatrics.2020.4768.
- Altman, E. A., Linchey, J., Santamaria, G., Thompson, H. R., & Madsen, K. A. (2022). Weight Measurements in School: Setting and Student Comfort. Journal of Nutrition Education and Behavior, 54(3), 249–254. doi: 10.1016/j.jneb.2021.11.007.
- Eisenberg, M. E., Neumark-Sztainer, D., Haines, J., & Wall, M. (2006). Weight-teasing and emotional well-being in adolescents: Longitudinal findings from Project EAT. Journal of Adolescent Health, 38(6), 675–683. doi: 10.1016/j.jadohealth.2005.07.002.
- Haines, J., Neumark-Sztainer, D., Eisenberg, M. E., & Hannan, P. J. (2006). Weight Teasing and Disordered Eating Behaviors in Adolescents: Longitudinal Findings From Project EAT. Pediatrics, 117(2), e209–e215. doi: 10.1542/peds.2005-1242.
- Golden, N. H., Schneider, M., Wood, C., et al. (2016). Preventing Obesity and Eating Disorders in Adolescents. Pediatrics, 138(3), e20161649. doi: 10.1542/peds.2016-1649.
