Rastislav je na prvý pohľad presne tým, koho si väčšina ľudí spája so zdravím a disciplínou. Človek, ktorý žije technológiami, silový tréner, ktorý rozumie tomu, ako funguje telo. O to silnejšie je počuť, že jeho vzťah k jedlu, pohybu aj k sebe samému bol dlhé roky komplikovaný. Do škôlky nastúpil ako dieťa s veľkou nadváhou, v dospelosti počítal každú kalóriu a trénoval do vyčerpania. Až do chvíle, keď mu vlastné telo povedalo dosť. Rozprával mi o ceste, na ktorej mu bolo najhoršie práve vtedy, keď vyzeral najlepšie. Rozprával mi o ceste, po ktorej stále kráča. Na ktorej stále žije športom, ale úplne inak ako kedysi. A tiež o tom, ako dokáže mať radosť z jedla bez toho, aby mal nutkanie všetko kontrolovať.
Upozornenie: Rastislavov príbeh sa dotýka citlivých tém – detskej obezity, hanby za vlastné telo, komplikovaného vzťahu k jedlu aj pohybu a nadmerného cvičenia. Veríme, že pre vás bude čítanie skôr liečivé. Ak si však práve prechádzate náročným obdobím, zvážte, či v ňom chcete pokračovať. Žiadny problém nie je príliš malý ani príliš veľký na to, aby ste naň museli byť sami.
Vyrastal som v rodine, ktorá nebola nijako zlá. Nič mi nechýbalo, ak teda nemyslím na blízkosť. Fungovali sme vedľa seba, ale v našom dome chýbal priestor na zdieľanie emócií. Žili sme na okraji dediny, kde sme mali zvieratá a políčka, o ktoré sme sa dlhé roky starali. Na stole potom väčšinou pristálo veľké jedlo, často variácie ťažkých a mastných obedov a večerí.
Do škôlky som prišiel ako dieťa s nadváhou a starší chlapci mi počas obedov brali jedlo z taniera. Bol som menší, ľahká obeť detského doberania.
To je moja prvá spomienka na jedlo: Musím si ho chrániť, vybojovať.
Deti sú veľmi priame a ľahko človeka zaškatuľkujú podľa toho, ako vyzerá. Ja som stál skôr na okraji, vyčlenený z kolektívu a jeho zábav, ktorými boli spravidla hry vonku, pri ktorých by som ostatných len zdržiaval. Vo chvíli, keď ma deti viac spoznali, myslím, že ma mali rady.
Keď som nastúpil do školy, váha išla ďalej nahor. V laviciach sme mali málo pohybu a z nového prostredia a nových vzťahov som mal obavy.
Jedlo pre mňa bývalo hlavnou úľavou.
Na druhom stupni základnej školy ma naši dvakrát poslali „liečiť obezitu“ do zariadenia, ktoré bolo štyri hodiny cesty ďaleko. Raz sa za mnou zastavil dedo, ale inak som tam bol sám, odkázaný na seba, v novom „režime“.
Za ten čas som schudol niekoľko kíl, pretože nám varili inak, pestro. Ale s psychikou, ktorá môj vzťah k jedlu ovplyvňovala najviac, sa nepracovalo vôbec.
V menšom tele mi síce bolo lepšie, určitý stres zo mňa opadol, ale byť chudší nebolo riešením na všetko. Spätne vidím, že som síce dostával starostlivosť vo forme vyšetrení a rád, ale nikto sa ma nikdy nespýtal, ako mi vlastne je. Riešilo sa moje telo a čísla na váhe, nie to, čo sa dialo vo vnútri.
Kilá boli, samozrejme, po pár týždňoch späť – stačilo, aby som sa vrátil do každodennosti a zabehnutých návykov.
Bol som aj u ďalších odborníkov, ale spravidla mi dávali nárazové rady od stola, aby som „lepšie jedol a viac sa hýbal“. Jednoduchá rovnica, ktorá nikdy nefungovala dlhodobo. Jedna doktorka ma dokonca nechala vyzliecť do spodnej bielizne a spýtala sa ma, či sa nehanbím za to, ako vyzerám. To je zážitok, ktorý sa vo mne hlboko zasekol a niečo vo mne, v malom chlapcovi, zmenil.
Začal som sa báť jesť vonku, pretože veľa ľudí komentovalo môj výber a množstvo jedla. Asi to mysleli dobre, ale tými poznámkami nedosiahli vôbec nič dobré, skôr naopak. Jedlo pre mňa bolo jediným únikom, bolo pre mňa ostrovčekom, na ktorom som mohol byť sám so sebou. Takto mi dlhý čas fungovali čipsy a instantné polievky, ktoré som ochutnal snáď úplne všetky.
S jedlom som zažíval až akúsi intimitu. Bezpečie a prijatie, ktoré mi chýbali vo vzťahoch. Byť sám, sám so sebou, jesť to, čo chcem, bez toho, aby som sa musel kontrolovať.
Na konci základnej školy sa mi do života dostali nové záujmy. Začali ma baviť počítače a tiež hudba, môj voľný čas bol zrazu naplnený niečím ďalším a jedlo dostalo v hlave menej priestoru.
Potom však prišla stredná a mňa to poslalo späť. Nové prostredie, nové vzťahy, málo pohybu, predmety, ktoré ma nebavili a stresovali ma. Tiež som začal fajčiť a piť s novými spolužiakmi. Chodili sme dosť často von a keď som sa napil, bola so mnou väčšia zábava.
Skutočnú blízkosť som však veľmi nepoznal.
Hanbil som sa za to, že som tučný, ťažko sa mi prelamovali ľady a intimita bola pre mňa tabu. Vtedy som vážil najviac za celý svoj život a bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Medzi kamarátmi som veľkú oporu nemal – nikto z nich nevedel, aké to je.
Zatiaľ čo sa väčšina chlapcov venovala tímovým športom, mne bolo prekvapivo dobre v bazéne. Jeden sme mali pri škole, kam takmer nikto nechodil, a hoci mi prekážalo prechádzať v plavkách okolo bazéna, keď som bol vo vode, zažíval som až detskú radosť.
Bolo to možno prvé napojenie na moje telo.
Na vysokej škole, na ktorú som pôvodne ani nechcel ísť, sa mi otvoril nový svet. Režim sa uvoľnil a ja som bol prvýkrát pánom svojho času, ktorý som mohol naplno obrátiť k svojmu telu. Hneď v prvom ročníku som objavil kalorické tabuľky a pripadali mi ako zázrak. Začal som tiež behať. Najprv som sa bál, ako sa na mňa budú ľudia pozerať, ale po behu som mal super pocit. Keďže som študoval ďaleko od domova, povedal som si, že kašlem na to, čo si o mne kto myslí. Vtedy som behával v huňatej mikine, ktorá sa potom čoskoro premenila na záťažovú vestu. Beh ma pohltil tým, aký je jednoduchý a kam sa vďaka nemu dostanem.
Z behania sa však pomerne skoro stal nástroj na pálenie kalórií.
Telo sa mi začalo meniť, ale nie dosť podľa predstavy, ktorú som vtedy mal. Chcel som vyzerať ako sochy gréckych bohov. Povedal som si, že stačí menej jesť a viac trénovať. Vlastne to, čo mi celý čas hovorili lekári.
Začal som jazdiť na bicykli, najprv na horskom, potom na starom Favorite. Uchvátila ma vytrvalosť. Dostal som sa do športového sveta, v ktorom vtedy trendovali rôzne stravovacie štýly ako keto, paleo a ďalšie. Nemal som kontext a informácií bolo málo, tak som vyskúšal kadečo.
Jedlo pre mňa začalo byť viac palivom. Veľa som ho riešil a odopieral si. Tešil som sa na oslavy, kde si dám všetko, čo mám rád, a aby som si to mohol dovoliť, stal som sa majstrom počítania a plánovania. Jedálniček aj tréning som si pokojne upravoval mesiac dopredu.
Časť života som žil od oslavy k oslave. Škrtil som kalórie, aby som mohol jesť.
Objavil som silový tréning a čoskoro som cvičil dvanásťkrát týždenne, takmer bez jedla. Bolo leto a mne bola zima. Napriek tomu som bol hrdý, že nosím nohavice veľkosti S. Ľudia, ktorí ma poznali dlho, chválili moju premenu, tí noví moje športové výkony.
Obdivom mi nevedomky ubližovali. Už nekomentovali moju tučnotu, zato chválili telo, ktoré som si musel tvrdo vydrieť, a tým ma tlačili ďalej.
Zakaždým to asi mysleli dobre. Ale zakaždým ma to posunulo o kus hlbšie.
Mal som pocit, že by som mal robiť ešte viac. Že ísť štyri hodiny na bicykli je málo, že predsa nabudúce môžem ísť päť. Jedného dňa ma na bicykli rozbolelo koleno a ja som sa vrátil domov. Stálo ma to obrovské premáhanie, pretože mi bolo ľúto, že si pokazím záznam na Strave, kde som svoje výkony sledoval a zdieľal s ostatnými.
Keď mi došlo, aký vplyv na mňa tá aplikácia má, že športujem vlastne pre publikum a že kvôli nemu pridávam na dĺžke aj intenzite, Stravu som si zakázal. Tlak, ktorý som vnímal, opadol. Bohužiaľ však len na chvíľu. Čoskoro som si uvedomil, že bez ohľadu na to, že moje výkony už nikto zvonka nehodnotí, tlačím na seba sám. Keď som nemohol ísť na bicykel, pretože bolo škaredo, išiel som do posilňovne.
Začal som hľadať iný zmysel pohybu než výkon.
To bola štartovacia čiara, keď som sa začal viac ponárať do problematiky tréningu. Vyhľadával som obsah venovaný športovcom, ktorý prinášal informácie v širších súvislostiach. Niežeby to išlo hneď. Úplne na začiatku som si vyskúšal kulturistickú prípravu. Bol som v diéte a nonstop myslel len na to, čo budem jesť.
Keď som vyzeral najlepšie, bolo mi najhoršie.
Objavili sa aj problémy so srdcom. Moja doktorka sa vydesila, keď EKG trikrát po sebe nameralo taký nízky pokojový tep, že mi hneď chcela zavolať záchranku. Dostal som sa na kardiológiu, kde prišla diagnóza junkčný rytmus aj výrazná bradykardia. Srdce mi bilo nezvyčajne pomaly a jeho rytmus dočasne neurčovalo hlavné centrum, ale záložné. U vytrvalostných športovcov býva pomalý tep bežný, pretože trénované srdce pracuje úsporne, preto mi tiež spočiatku hovorili, že je to v poriadku.
Ale ja som si uvedomil dve veci – že niečo robím zle a aký veľký strach mám z toho, že by mi mohli zakázať športovať.
Ten strach ma zovrel. Zrútil by sa mi svet, pretože šport bola činnosť, ktorá ma bavila a napĺňala. Bol pre mňa únikom a určitou slobodou, ktorá mi inde chýbala.
Narazil som na organizáciu Chuť žiť a zrazu som čítal ľudské príbehy, o ktorých som dovtedy nemal ani tušenie. Spočiatku som sa s nimi však vôbec nestotožňoval. Pripadal som si predsa ako športovec, ktorý funguje úplne normálne. Dnes s odstupom viem, že poruchy príjmu potravy majú celé spektrum podôb. A ja sám som si prešiel hneď niekoľkými z nich. Postupne to do seba začalo zapadať. Prvýkrát som videl, že to, čo žijem, má meno. A že v tom nie som sám.
Došlo mi, že síce možno som športovec, ale môj životný štýl je všetko, len nie zdravý. Aj keď to tak na prvý pohľad vyzeralo.
Našťastie pribúdalo informácií určených športovcom a ja som sa o ne veľmi zaujímal. Rozširoval sa mi uhol pohľadu. Čítal som množstvo odborných článkov a štúdií a postupne som začal byť pozornejší k tomu, ako sa cítim, keď niektoré veci skúšam. Učil som sa vyhodnocovať, ako mi v čom je fyzicky aj psychicky, a hľadal som si vlastnú, flexibilnejšiu cestu. Postupne som sa tak zbavoval mentality všetko alebo nič.
Videl som, ako ma to zmenilo. Mal som na tréningy energiu, myšlienky sa mi netočili len okolo jedla a keď sa mi niečo nepodarilo dodržať na sto percent, už to vo mne nespúšťalo hnev ani paniku.
S odstupom vidím, že to boli roky cesty, kým som dokázal jesť intuitívne. A som vďačný, že som na nej vydržal.
Neskôr som vyskúšal aj psychoterapiu. Ukázala mi moje vzorce správania a tiež to, že aj nepríjemné pocity patria k životu. A že s nimi môžem vedome pracovať.
V tom období som tiež objavil bojové športy. Fascinovalo ma, ako v nich ľudia nemali problém s kontaktom, napríklad len tak niekoho chytiť za ruku. Ja som sa blízkosti celý život stránil a toto som chcel preskúmať. Zistiť, či aj pre mňa môže byť v poriadku niekoho chytiť za ruku alebo za rameno a necítiť pri tom stres.
Vtedajší tréner mi ukázal princíp: „Kam ide hlava, tam ide celé telo.“ Keď na vás počas zápasu niekto tlačí a vy tomu podvolíte hlavu, začne ustupovať celé telo.
Zistil som, že to funguje aj na mentálnej úrovni. Keď som žil život, ktorý ma nenapĺňal a bol plný stresu, s ktorým som nevedel pracovať, čoskoro som skĺzol do smútku a beznádeje a prijal, že nie som dosť. Kam išla hlava, tam išlo telo.
Teraz to mám tak, že cvičím podľa plánu. Ale nie som iba športovec. Som tiež programátor, kolega, kamarát, s partnerkou máme troch psov. V jedle mám návyky, ktoré mi fungujú, ale keď idem na oslavu, som flexibilný a nezrúti sa mi svet. Už mi nenapadne vziať si na oslavu vlastnú krabičku, pretože makrá, kalórie, režim. Na kardiológiu už chodiť nemusím, všetko sa postupne vrátilo do poriadku.
So športom som zostal spätý aj inak, ako silový tréner. A robím to po svojom. Na začiatku som si myslel, že ak nebudem klasický fitness tréner, ktorý pomáha ľuďom chudnúť, neprerazím. Našťastie trénerstvo nie je môj hlavný zdroj príjmu, takže si môžem vyberať a nemusím spolupracovať s ľuďmi, ktorí nezdieľajú môj pohľad na šport aj na svet. Namiesto čísel na váhe chcem s klientmi riešiť ciele zamerané na silu, kapacitu a dôveru vo vlastné telo.
Klienti ma síce niekedy tlačia, aby sme „pridali“, ale práve vtedy nejde o to viac makať, ale viac hovoriť. O tom, prečo sa oplatí ísť niekedy pomalšie a sledovať, v čom a ako sa posúvame, namiesto toho, aby sme len robili viac a dokonalejšie.
Zároveň túto tému s klientmi rád otváram a zisťujem, o čom ten tlak skutočne je, prečo chcú, aby sme pridali. Snažím sa, aby počas tréningu premýšľali nad tým, ako sa cítia, nie im dávať rozpis cvikov a opakovaní, ktoré musia odcvičiť. Samozrejme, máme tréningové plány, ale hovoríme o tom, že je dôležité vnímať, ako im počas tréningu je. Ako sa počas neho cítili a aká náročná pre nich tá aktivita bola. Snažím sa im pomôcť napojiť sa na svoje telo. A ja som semafor, ktorý im môže pomáhať v orientácii.
Som dátovo založený človek, takže ma čísla a grafy fascinujú, ale chcem s nimi pracovať vedome, tak, ako mi to dáva zmysel, nie sa nimi nechať vláčiť. Jedna vec je plán, druhá aktuálna psychická pohoda, spánok, skrátka život, ktorý sa do tabuliek ťažko natlačí. A ani by som to nechcel.
Niekomu, kto je na začiatku alebo má pocit, že sa točí v kruhu, by som odkázal: nájdite si niekoho, kto vám pomôže.
Ja som sa spočiatku hanbil stotožniť sa s tým – možno to bolo chlapské ego, že všetko musím zvládnuť sám, možno mi to pripadalo ako malichernosť, na ktorú si rýchlo nájdem riešenie. Dnes viem, že len pochopiť, čo sa deje, trvalo takmer dva roky.
Aj mne dodnes občas nabehnú myšlienky: Nemám príliš veľké brucho? Nemal by som trénovať viac, keď som toho zjedol viac než zvyčajne? Rozdiel je v tom, že už ich nepočúvam ako rozkazy. Viem, odkiaľ tie hlasy prichádzajú. A viem ich neposlúchnuť.
Fotopríbehy boli vytvorené v úzkej spolupráci s organizáciou 3pe.
Text: Lada Brůnová
Odborná garantka: Tereza Maková
Foto: Lesana Hodek
Aktivita je realizovaná v rámci projektu „Silní aj bez stereotypov“ s číslom: 2025-2-SK02-KA210-YOU-000382830 podporeného programom Erasmus+.
