Moja skúsenosť s poruchou príjmu potravy: Príbeh Patrik

Patrik pôsobí ako sebavedomý človek. Je výrazný a rád zdieľa vášeň pre estetiku, o ktorej hovorí aj vtedy, keď príde reč na jedlo. Keď vás však nechá nahliadnuť pod povrch, uvidíte muža, ktorý si svoje miesto na svete musel vybojovať. Ktorého úzkosť, ktorú pozná od detstva, sprevádzala dlhé roky. Vyrastal s násilníckym otcom. A s pocitom, že v malom meste nie je vítaný taký, aký je. Rozprával mi o ceste, na ktorej spoznával samého seba aj pocit bezpečia vo vzťahoch s druhými a na ktorej sa konečne napojil na svoje telo, ktoré prvýkrát v živote dokázalo pocítiť hlad.

Upozornenie: Patrikov príbeh sa dotýka citlivých tém: domáceho násilia a alkoholizmu v rodine, šikany pre sexuálnu orientáciu, osamelosti, komplikovaného vzťahu k jedlu, úzkosti aj nadmernej kontroly jedla a pohybu. Veríme, že pre vás bude čítanie skôr hojivé. Ak však práve prechádzate náročným obdobím, zvážte, či v ňom chcete pokračovať. Žiadny problém nie je príliš malý ani príliš veľký na to, aby ste naň museli byť sami.

Narodil som sa do rodiny s agresívnym a násilníckym otcom, ktorý s nami žil až do mojich deviatich rokov. Bol alkoholik a všetko si fyzicky vybíjal na mame a na mne s bratom. Raz som nemohol ísť do škôlky, pretože som mal na tvári odtlačok jeho dlane a z ucha mi tiekla krv.

Kým boli naši ešte spolu, mama bola pozorná a starala sa o nás. Keď sa rozviedli, upriamila pozornosť viac na seba. Vlastne to chápem, po tom všetkom, čím si prešla. Ale vtedy som ju potreboval viac. Mal som desať rokov a chcel som mamu, o ktorú sa môžem oprieť. Ona sa ku mne v tom období správala skôr ako kamarátka, ktorá sa mi zdôveruje, akoby som bol dospelý.

So starším bratom sme si vtedy neboli nijako blízki. Asi sme mali obaja čo robiť, aby sme nejako prežili. Navyše nás odmalička veľa porovnávali, pretože sme boli vo všetkom úplné protiklady. Prebúdzalo to v nás súrodeneckú rivalitu.

V tom období som na vlastnej koži spoznal aj šikanu. Bolo na mne poznať, že som gay a to sa v malom meste neodpúšťalo. Prakticky počas celej základnej školy som tak zažíval najprv slovné a neskôr aj fyzické útoky.

Často som radšej do školy vôbec nechodil, čo som musel pred mamou skrývať, pretože keď som sa jej odvážil o šikane povedať, obvinila ma, že preháňam.

Vtedy som narazil na článok, že ak niekto v škole zažíva šikanu, má sa obrátiť na školského psychológa. Zaklopal som na dvere našej školskej psychologičky, ktorá bola zároveň mojou triednou učiteľkou, ale povedala mi, aby som ostatných neprovokoval.

Stálo ma veľa odvahy za ňou ísť a zdôveriť sa jej. Ona mi nielenže nepomohla, ale ešte aj zľahčila to, čo sa dialo a ako som to prežíval.

Povedal som si, že keď ma už šikanujú, tak im aspoň dám dôvod. Začal som byť až excentrický a paradoxne mi to pomohlo s coming outom. Už mi to bolo jedno. Keď mi niekto povedal, že som buzerant, odpovedal som: „No a čo?“ V tej chvíli zo mňa niečo spadlo. Uľavilo sa mi, že už nemusím nič skrývať. Vo vnútri som však stále cítil silnú úzkosť, ktorú poznám od raného detstva a počas ktorej nedokážem jesť.

Bolo to šialene osamelé detstvo. Objavil som však lásku ku knihám a počítačovým hrám, ktoré pre mňa boli únikom do sveta, v ktorom by mohlo byť lepšie.

Ako dieťa som bol extrémne vyberavý a nepamätám si, že by som niekedy cítil hlad. Jedol som preto, aby som nezomrel od hladu.

3pe & Chuť žiť box: Telo, ktoré sa v detstve naučilo byť neustále v strehu a ktorého nervový systém dlhodobo vyhodnocuje okolie ako nebezpečné, často odsunie trávenie aj chuť do jedla bokom. Zároveň sa tlmí aj schopnosť vnímať vlastné telesné signály, medzi ktoré patrí hlad. Človek ho potom nemusí celé roky vôbec cítiť. Je preto, aby jeho telo vôbec fungovalo, nie preto, že by mal chuť. Hlad sa zvyčajne vracia až vo chvíli, keď sa telo začne cítiť v bezpečí. Nie je to teda otázka vôle, ale fyziológie. A práve preto môže byť návrat hladu tak zásadnou správou o uzdravovaní.

Doma to so mnou nikto veľmi nerozoberal. Do školskej jedálne som nechodil, prekážalo mi, že tam bolo príliš veľa ľudí. Ľudí, ktorí neustále komentovali, ako a čo jem, koľko toho jem, respektíve nejem. Všetci mali na moje stravovanie názor a neváhali mi ho povedať. Samozrejme, malo to presne opačný efekt, než aký pravdepodobne očakávali. Nielenže som nezačal jesť viac, jedol som ešte menej. Bol tam aj hluk a kuchárky často hádzali jedlo na tanier z diaľky. Prišlo mi to odporné.

Jediné miesto, kde pre mňa jedlo niečo znamenalo, bolo u babičky. Práve u nej som zažíval bezproblémové detstvo. Bola ku mne pozorná, videla ma a počúvala ma. Keď varila, vždy ma zavolala k sebe. Skúšali sme spolu recepty a u nej som sa dokázal najesť. Milovala aj tradície, napríklad advent, ktorý som u nej často trávil a jedol jej vanilkové rožky. Dodnes ich pečiem ako spomienku na ňu a na to, čo pre mňa znamenala. Pred niekoľkými rokmi zomrela.

Na základnej škole som mal jedného človeka, kamarátku, ktorá sa ma zastala a prijala ma aj s mojou identitou. Nebol to veľmi hlboký vzťah, zrejme aj preto, že som s ňou nemohol zdieľať, čo sa dialo doma.

Doma mi totiž hovorili, že o tom, čo sa u nás deje za zatvorenými dverami, nesmiem nikomu povedať, že je to len naša vec.

Jedlo mi v tom období nič nehovorilo. Ani doma ho veľa nebolo, pretože mama skonštatovala, že sa o seba máme postarať sami. A ja som úprimne ani po tom, čo som zažíval v škole, hlad aj tak necítil. Aj u babičky som často jedol len preto, aby som jej urobil radosť, aby som nepokazil tú spoločnú chvíľu. Niekedy som za celý deň zjedol jeden jogurt.

Potom prišla stredná škola a tá ma pravdepodobne zachránila, pretože som z malého mesta odišiel do Bratislavy na internát.

Odišiel som od mamy, ktorá tu pre mňa nebola, odišiel som od spolužiakov, ktorí ma šikanovali a aj od dospelých, ktorí mi nepomohli.

Navyše som išiel na umeleckú školu, kde moje vlastnosti a vzhľad neboli terčom posmechu, ale práve naopak, ľudia ich oceňovali. Zároveň to však prinieslo tlak na osamostatnenie, pretože som potreboval niekde bývať a od mamy som vtedy nedostával dosť peňazí na to, aby som si mohol kupovať jedlo, ktoré som dokázal zjesť, a zaplatiť každodenný život. Musel som rýchlo dospieť.

Našiel som si dve brigády, aby som sa mohol presťahovať na lepší internát. Vtedy som študoval kostýmovú tvorbu a veľmi rýchlo som si našiel brigádu v divadle a v televízii.

Objavilo sa vo mne dovtedy nepoznané sebavedomie. Zrazu som mal pocit, že mám nejakú hodnotu. Celý život som sa bál chudoby a zrazu som zarábal, mohol som robiť veci, ktoré som chcel, byť sebestačný a rozhodovať sám za seba.

V tom období som sa zapojil aj do aktivít organizácie, ktorá organizovala podujatia s queer tematikou. Bol som veľmi aktívny a rýchly životný štýl mi vyhovoval. Že mám asi problém s jedlom, som nejako tušil, ale ešte som si to nebol ochotný naplno pripustiť a niečo s tým urobiť. Navyše, keď som sa nútil jesť viac, vracal som. Telo to jednoducho nezvládalo, pretože bolo rozhodené. Všetko išlo samo von.

Zlom prišiel, keď som začal cestovať. Pamätám si cestu do Talianska. Zažil som tam ich úprimnú vášeň pre jedlo. Čerstvé suroviny, sýte farby, spoločné varenie, uvoľnenú atmosféru pri stole. Radosť.

Uvedomil som si, že vášeň môžem cítiť nielen k umeniu, ale aj k jedlu. A že aj jedlo je svojím spôsobom umenie.

Vo svojom každodennom fungovaní som ešte nič nezmenil, ale niečo vo mne už bolo inak.

V devätnástich som spoznal človeka, môjho vtedajšieho partnera, pri ktorom som cítil bezpečie. Doma bol zrazu pokoj a pohoda. Uvedomil som si, že aj dvaja ľudia môžu byť rodina. Cestovali sme spolu, mali sme psa. A keď prišli problémy, rozprávali sme sa o nich.

Vplyv na mňa mala aj jeho mama, ktorá skvele varila, experimentovala a o reštauráciách rozprávala tak, že som ich chcel navštíviť, čo som potom aj skutočne urobil. Pomaly som začínal vidieť radosť v jedle aj ja, najmä vo chvíľach, keď som mohol spomaliť, cítil som sa bezpečne a jedlo bolo pekne naservírované. Dodnes, keď idem na dovolenku, chcem ju stráviť v hoteli so skvelými raňajkami.

Po rozchode som si našiel psychoterapeutku, s ktorou som o jedle vlastne nehovoril. Po roku terapie som si však všimol, že mi sú nohavice malé, že s mojím telom je niečo inak. Postavil som sa na váhu a bol som v šoku. Ukázala o sedem kíl viac, než na čo som bol roky zvyknutý. Bol som šťastný.

Zároveň som sa objednal k psychiatričke. Mal som pocit, že by som mohol mať poruchu príjmu potravy. Podľa tabuliek som nespĺňal kritériá mentálnej anorexie ani bulímie, ale že mám úzkostnú poruchu, ktorá súvisí s jedlom, bolo jasné hneď. Dostal som lieky, ale cítil som, že moje úzkosti sa vďaka terapii výrazne zmenšili, a tak som ich užíval vo chvíľach, keď mi bolo naozaj veľmi zle, napríklad keď mi zomrel pes.

Menilo sa mi telo a ja som sa začal sám sebe páčiť. Zrazu som v odraze zrkadla nevidel rebrá, ale ľudské telo.

Začal som však priberať najmä na bruchu a to ma vydesilo. Čo ak to nebudem mať pod kontrolou? Čo ak budem tučný? Tak som začal behať a extrémne sledovať svoje telo, tentoraz z úplne opačnej strany.

Každé jedlo som si fotil a fotografie posielal AI nástrojom, aby mi vypočítali kalórie a ďalšie hodnoty. Vážil som sa dvakrát denne. Nútil som sa jesť jedlá, ktoré som nemal rád, len preto, že mali podporiť rast svalov.

Vtedy sa ozvalo moje telo a ochorelo. Dostal som chrípku.

Našťastie to bol moment, keď som z tohto pekelného režimu vypadol a dostal priestor všimnúť si, kam som sa dostal a ako zle mi v tom je.

Toto som si robiť nechcel. Chcel som v živote nájsť rovnováhu. A podarilo sa to vlastne pomerne rýchlo, pretože som už mal za sebou roky psychoterapie. Pretože som zažil už toľko úzkosti, že som si odmietal spôsobovať ďalšiu. Uvedomil som si, že na seba nechcem vytvárať ďalší tlak.

Uvedomil som si, že ma telo zastavilo, pretože mi chcelo niečo povedať.

K behu som sa nakoniec vrátil. Začal som aj so silovým cvičením. Najprv vo fitku, ale po niekoľkých návštevách mi bolo jasné, že to nie je nič pre mňa, a tak som začal cvičiť doma s vlastnou váhou, nadchol sa pre kalisteniku a kúpil si kettlebell. Vytvoril som si systém, v ktorom sa cítim dobre, ktorý mi pomáha zostať konzistentný, ale zároveň je dostatočne flexibilný na to, aby som v ňom mohol dýchať.

Už sa nesnažím robiť všetko dokonale. Už nechcem veci tlačiť nasilu.

Dávam si motivačné ciele, mám to rád, ale svet sa nezrúti, keď ich nedosiahnem. Dám si aj koláč, keď naň mám chuť. Alebo vyprážané jedlo, keď cítim, že mi urobí radosť.

Konečne som v živote autenticky spokojný, vyrovnaný a šťastný. Stále však chodím na psychoterapiu, kde si pripomínam, že taký, aký som, som v poriadku. Som v poriadku aj vtedy, keď sa občas objaví úzkosť. Vždy som bol v poriadku. A je to jedna z vecí, ktoré by som povedal malému Patrikovi, keby som ho teraz mohol stretnúť. Že neurobil nič zlé.

Fotopríbehy vytvorila organizácia 3pe v úzkej spolupráci s naším tímom Chuť žiť.

Text: Lada Brůnová
Odborná garantka: Tereza Maková
Foto: Lesana Hodek

Aktivita je realizovaná v rámci projektu „Silní aj bez stereotypov“ s číslom: 2025-2-SK02-KA210-YOU-000382830 podporeného programom Erasmus+.