Na väčšine detských fotiek vyzerá, akoby bol stiahnutý do seba. Šťastný je najmä v blízkosti jedla, ktoré mu v náročnom rodinnom prostredí poskytovalo bezpečie a prinášalo pekné pocity, ktoré tak veľmi potreboval. Oskar veľkú časť svojho života bojoval so závislosťami. Trvalo roky, kým pochopil, že problémom nie je jeho telo, že obezita je dôsledkom toho, čo prežíva vo vnútri. Oskar so mnou hovoril o tom, čo ho takmer zničilo, aj o sile, ktorú v sebe našiel, aby žil inak.
Upozornenie: Oskarov príbeh sa dotýka citlivých tém: detstva v prostredí závislostí, hanby za vlastné telo, záchvatového prejedania, závislostí a aj myšlienok na samovraždu. Veríme, že pre vás bude čítanie skôr liečivé. Ak však práve prechádzate náročným obdobím, zvážte, či v ňom chcete pokračovať. Žiadny problém nie je príliš malý ani príliš veľký na to, aby ste naň museli byť sami.
Narodil som sa do veľmi komplikovaného prostredia. Moja mama mala množstvo vlastných problémov a zároveň sa vyrovnávala s dôsledkami toho, ako žil môj otec. Ten bol závislý od drog, ktoré boli napokon príčinou jeho smrti. Na veľkú časť detstva si nepamätám. Často ma prekvapí, aké spomienky prinesú moji dvaja mladší súrodenci.
Jedna sa mi však vracia: som malý chlapec, som sám doma s bratom a ani jeden z nás netuší, kde mama je. A tak sedíme pod hodinami a dúfame, že sa ešte niekedy vráti.
Jedným zo spôsobov, ako zažívať pocit bezpečia a aspoň na chvíľu uniknúť od toho, čo bolo pre mňa ťažké, bolo jedlo. Spätne to vidím aj na fotkách. Na väčšine z nich som duchom neprítomný, ale vo chvíli, keď som v blízkosti jedla, vyzerám šťastne.
Keď som jedol, akoby bolo všetko v poriadku.
Od detstva som bol extrémne obézny. Nebola to však jediná vec, ktorá ma odlišovala od ostatných. Pamätám si, že som sa vlastne odjakživa cítil iný než ostatní. Nevedel som prečo, ale bol to taký zvláštny stav, ktorý sa podobal zlému snu.
Keď som prišiel na návštevu k spolužiakom, ukázalo sa, ako veľmi sa ich život líši od toho môjho. Oni mali pekné oblečenie a tiež počítač, ale hlavne mali fungujúcu rodinu.
Nevedel som, aké to je môcť sa spoľahnúť, že keď budem rodičov potrebovať, budú tu pre mňa.
V škole som zažíval šikanu. Chcel som byť súčasťou chlapčenskej partie, ale fyzicky som na nich nestačil, a tak ma chlapci nikdy neprijali. Pamätám si, ako veľmi ma to trápilo. Postupne som vystriedal tri základné školy a pomerne rýchlo som sa naučil nasadzovať masky, o ktorých som si myslel, že mi pomôžu v kolektíve prežiť.
Odvádzal som pozornosť od toho, aký som v skutočnosti. Štylizoval som sa do roly šaša alebo machra.
V siedmom ročníku sa začala puberta a ja som začal túžiť po láske. Chcel som byť zamilovaný, ale mal som nízke sebavedomie a strach z odmietnutia, ktorý ma blokoval. Okrem jedla som vtedy objavil ešte jednu stratégiu, ktorá mi v tom období pomáhala fungovať: alkohol, drogy, patologické hranie. Potreboval som zvyšovať intenzitu zážitku, a tak som všetko hnal ďalej. Aby to bolo divokejšie. Šialenejšie. Viedlo to však len k tomu, že všetko bolo toxické.
Vzťahy, ktoré vtedy vznikali, stáli na nezdravých základoch. A rovnako ako ubližovali mne, ubližoval som aj ja.
Vo vnútri som neustále zažíval pocity nedostatočnosti a zlyhania. Pýtal som sa sám seba, prečo nemôžem byť ako ostatní. Nechápal som, prečo sa mi toto všetko deje. Prečo mám taký odlišný svet?
Strašne som sa hanbil za to, ako fungujem okolo jedla. Že sa mi stane, že dovlečiem do izby tašky napchaté jedlom, zatiahnem závesy, zhasnem svetlá a všetko to jedlo naraz zjem. Jedol som tak dlho, až kým som neodpadol.
Potom som sa na chvíľu prebral a urobil to znova, hoci som vedel, čo bude nasledovať. Ako hrozne mi bude. Že sa na seba znovu pozriem ako na úplné monštrum, ako na človeka, ktorý nemá žiadnu vôľu.
Keď som sa s tým niekomu zdôveril, dostával som nevyžiadané rady, ako sa mám kontrolovať, ako mám byť normálny. Nikto mi nepovedal: vnímam ťa, poďme urobiť niečo preto, aby ti bolo lepšie. Cítil som sa ako mimozemšťan, ako jediný človek, ktorý toto robí a takto zlyháva.
Jedlo však nebolo iba mojím nepriateľom. Vytvoril som si k nemu vzťah, v ktorom som nachádzal pocit bezpečia. Prázdno, ktoré som v sebe cítil, sa na chvíľu zaplnilo.
Jedlo, alkohol, drogy, jedlo, alkohol, drogy. Vtedy som nemal vzťah k sebe ani k svetu. Neustále som sa točil vo vzorcoch, ktoré som poznal z detstva. Žil som v zúfalstve a temnote. Pokúsil som sa o samovraždu. Vtedy som spoznal dno, na ktorom som uvidel, že už takto nechcem pokračovať, že si pre seba želám iný život. Prvým krokom bolo priznať si, že mám problém.
Že tým lákadlám, ktoré však fungujú len ako dočasné záplaty, nedokážem odolať. A chápal som to. Tie veci mi bez preháňania pomáhali prežiť.
Zároveň ma však ničili. Uzdravovanie pre mňa znamenalo učiť sa žiť inak. Začal som pracovať na svojom prežívaní, snažil som sa napojiť sám na seba. Uvedomil som si, že viac-menej celý život žijem v určitých sebaklamoch. Že realitu prežívam cez vlastný filter, ktorý mi pomáha ospravedlňovať moje správanie. A potom sa točím v tom, že to urobím znova. Prejem sa, potom sa kvôli tomu cítim príšerne, a tak to urobím znova. A znovu. Potreboval som tento kruh prerušiť.
Dlho som si myslel, že mojím problémom je obezita. V jednej chvíli som si však uvedomil, že zhodené kilá by môj život nenaplnili. Nič okrem môjho tela by sa nezmenilo.
Obezita bola prejavom všetkého, čo bolo vo vnútri. Potreboval som sa najprv stretnúť sám so sebou.
V tom najťažšom období som však nezostal sám. Dostal som pomoc, bez ktorej neviem, ako by to celé dopadlo. Začal som chodiť do niekoľkých podporných a svojpomocných skupín pre ľudí so závislosťami a pre ľudí, ktorí rovnako ako ja mali problém so záchvatovým prejedaním. Začal som chodiť na skupinovú aj individuálnu terapiu. Začal som sa starať o seba a o vzťah k sebe samému. Pred sebou aj pred ostatnými som pomenoval, že sa nemám rád, že sa mi ťažko žije, že sa nenávidím.
Prvýkrát v živote som pocítil, že ma nikto nesúdi a že ma ľudia skutočne počujú.
V tej chvíli mi došlo, že musím ukončiť všetky toxické vzťahy. Že sa musím prestať stretávať s ľuďmi, ktorí na sebe nechcú pracovať a ktorí ma ťahajú späť na miesta, kde som už nechcel byť. Veľmi vedome som si pustil do života ľudí, ktorí vo mne dosycovali miesta, ktoré prahli po výžive.
V podporných skupinách som pochopil, že nie som jediný, kto tieto veci zažíva. Stretol som ľudí, ktorí bojovali s rovnakými nutkaniami a podobným deštruktívnym správaním ako ja.
Práve tam som sa učil prijať povahu svojho ochorenia.
Kapituloval som. Zložil som zbrane a prestal bojovať s tým, čo sa vo mne objavuje. Pochopil som, že niektoré nutkania možno nezmiznú a že nemôžem vždy ovplyvniť, čo sa vo mne ozve. To však neznamenalo vzdať sa. Práve naopak. Uvedomil som si, že mám moc nad tým, ako sa zachovám a čo so svojím životom urobím.
Nestačilo pritom len potlačiť to, čo mi ubližovalo. Potreboval som sa učiť žiť inak. Učiť sa zodpovednosti, čestnosti, striedmosti, pravdivosti voči sebe aj druhým, úcte a angažovanosti. Postupne som začal veriť, že aj keď som zažil ťažké veci, stále môžem svoj život aktívne tvoriť.
V terapii sa učím stretávať sám so sebou, spoznávať sa, spracovávať veci, ktoré vo mne dlho zostávali potlačené alebo nedotknuté, a postupne si odpúšťať. Je to pre mňa proces dozrievania.
Chcel som tiež zistiť, čo ma vlastne baví.
Začal som študovať psychológiu a vyhľadávať aktivity, ktoré ma vnútorne rozvíjali. Začal som cvičiť a meniť obraz, ktorý som o sebe mal a ktorý bol neuveriteľne narušený.
Potreboval som nájsť spôsoby pohybu, pri ktorých mi bude dobre. Mám rád box, silový tréning a rád chodím do prírody. Teraz už viem, že v pohybe a aktívnom prístupe k sebe je život. Tá cesta však vôbec nebola lineárna. Zažíval som obdobia, keď som cvičil kompulzívne, keď som hladoval a cvičil do úmoru, až som z toho odpadol v autobuse a večer sa prejedol.
Znova som zhasol svetlá a napochodoval dnu s igelitkami plnými jedla.
Tieto zakopnutia mi však paradoxne pomohli uvedomiť si, že ani toto nie je cesta, ako dlhodobo fungovať. Čoraz viac som tiež videl, že fitness svet je umelohmotný, že na sociálnych sieťach je to najmä hra s egom a so svetlami. A že to, že tak žije niekto iný, neznamená, že tak mám žiť aj ja. Musel som to však zažiť, prežiť a uvedomiť si, ako to chcem ja. Ujasniť si, že je to zase len nejaká maska, póza a že toto pre seba nechcem.
Aj v tomto som jednoducho znovu potreboval prestať bojovať s tým, aký som.
Až neskôr som pochopil, že to chce čas. Žil som v tomto tridsať rokov, nemohol som čakať, že o rok bude všetko inak a už to tak zostane navždy.
Teraz kráčam po ceste, ktorá je viac moja. Keď prídu výčitky, už ma nepohltia. Viem s nimi pracovať, reagovať na ne a nemusím pred nimi utekať k alkoholu, drogám alebo prejedaniu. Ten hlas, ktorý mi hovorí, že nie som dosť alebo že som zase niečo posral, sa niekedy ozve, ale už nerozhoduje o tom, čo urobím.
Prestal som sa s tým hlasom dohadovať. Je tam, ale čím menej pozornosti mu dávam, tým menej sily má.
Keď sa ozve, odpoviem mu: „Ahoj, zase si tu? Ale ja ťa už nepotrebujem, ďakujem.“ A ten hlas pomaly slabne. A niekedy je zase výraznejší, napríklad vo chvíľach, keď sa začnem s niekým porovnávať a objaví sa také to detinské: „Ale ja chcem tiež!“
Som abstinujúci závislý. Kým drogy a alkohol som si odoprel úplne, s jedlom musí človek fungovať ďalej.
Cesta zo záchvatového prejedania bola šialená. Vyskúšal som úplne, ale úplne všetko. Akékoľvek obmedzenia alebo pravidlá mi však nefungovali, vždy som sa vrátil na začiatok. Keď som však vytrval, rovnako ako ten hlas postupne slabli aj záchvaty. Výčitky prišli zakaždým, ale už som nemal pocit, že zomriem.
Uvedomil som si, že sa ma porucha príjmu potravy snažila izolovať, a tak som urobil presný opak.
Napriek tomu, že som bol po každom záchvate presvedčený, že na mne všetci uvidia, čo som urobil, vyšiel som von medzi ľudí. Išiel som napríklad na ranný cyklistický tréning, sadol som si na bicykel a povedal si, že ďakujem za to, že mám silné nohy, že môžem ísť na bicykli, že mám život, v ktorom sa môžem rozhodovať, aké budú moje ďalšie kroky.
Alebo som si išiel sadnúť do školy a bol vďačný za možnosť byť tam, za to, že mám hlavu, ktorá mi toto všetko umožnila.
Kedysi som sa bál, že bez veľkých zásob jedla neprežijem noc. Ale aj to sa zlomilo. Bez vybudovaných stratégií a s pomocou bezpečnej osoby som musel urobiť ten obrovský krok do neznáma a veriť, že si ich vybudujem cestou. Prišla jedna korektívna skúsenosť za druhou. Postupne pribúdali nástroje, ako tieto situácie zvládať.
Uvedomujem si, že nemám vyhraté. Že sa všetko môže znovu vrátiť. Moje uzdravovanie je sínusoida, ale tie prepady sú čoraz menšie a vrcholy konzistentnejšie.
Teraz mi už je dlhší čas dobre. Pomáha mi vedieť, že už mám stratégie, ako sa o seba postarať, aby som dlho nezostal dole. Prijímam sa taký, aký som. Že toto všetko je mojou súčasťou a že ešte nejaký čas, pravdepodobne celý život, sa budem učiť pracovať so svojimi emóciami.
To, že vidím, že sa mi žije čoraz lepšie, je pre mňa obrovská motivácia. Teším sa na ďalšie uzdravovanie, ktoré znamená, že sa budem ďalej spoznávať a ešte viac sa o seba starať.
Stále mám veľa strachov, ale zároveň som plný optimizmu, že tu na svete môžem zažiť krásne veci. Zistil som o sebe, že potrebujem mať bezpečné vzťahy a nebyť na veci sám. Práve tento pocit istoty mi v detstve často chýbal.
Teraz už je v mojich rukách vytvoriť si sieť, ktorá ma zachytí, keď budem padať. Verím, že nikto na to nemusí byť sám. A že by ani nemal.
Mám okolo seba blízkych ľudí, ktorí so mnou občas vstúpia do temnoty. Inokedy s nimi zase zdieľam krásne veci, ktoré sa mi dejú. Pretože tie krásne veci môžu byť svetielkom pre niekoho, kto ho v tej chvíli potrebuje. Sme jeden veľký živý organizmus, ktorý sa navzájom ovplyvňuje.
Keby som teraz stretol malého Oskara, odkázal by som mu: „Nemusíš sa báť. Svet nie je len nebezpečný. Sú tu ľudia, ktorí ťa privítajú, a miesta, kam môžeš patriť.”
Fotopríbehy vytvorila organizácia 3pe v úzkej spolupráci s naším tímom Chuť žiť.
Text: Lada Brůnová
Odborná garantka: Tereza Maková
Foto: Lesana Hodek
Aktivita je realizovaná v rámci projektu „Silní aj bez stereotypov“ s číslom: 2025-2-SK02-KA210-YOU-000382830 podporeného programom Erasmus+.
