S Tadeášom sme sa stretli ráno, ešte predtým, ako mu v škole začínali prednášky, a jeho energia a veselosť vo mne zostali dodnes. Málokomu by pritom napadlo, akú cestu už má za sebou. Rozprávali sme sa o tom, ako sa počas covidu začal sústrediť na svoje telo a ako zmena jedálnička napokon zmenila celý jeho život. Tadeáš bol mnohokrát hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení ako jeden z prvých mužov v histórii nemocnice. Otvorene so mnou zdieľal, čo sa počas štyroch rokov ochorenia dialo s jeho telom aj mysľou.
Upozornenie: Tadeášov príbeh sa dotýka citlivých tém – obmedzovania jedla a chudnutia, nadmerného cvičenia, opakovaných hospitalizácií aj vplyvu ochorenia na telo a blízke vzťahy. Veríme, že pre vás bude čítanie skôr liečivé. Ak však práve prechádzate náročným obdobím, zvážte, či v ňom chcete pokračovať. Žiadny problém nie je príliš malý ani príliš veľký na to, aby ste naň museli byť sami.
Ako malý som mával problémy so žalúdkom, trápil ma reflux. Časom sa to upravilo, ale pamätám si, že som bol veľmi vyberavé dieťa. Mal som obľúbené jedlá, ktoré som miloval a potom množstvo takých, ktoré som nedokázal zjesť, vlastne všetku zeleninu, ovocie alebo napríklad ryžu. Pamätám si tiež, ako veľmi mi nechutila voda, zato som miloval limonády, ktoré mi vtedy snáď kolovali aj v žilách.
Vysoký energetický príjem sa čoskoro prejavil aj na mojej detskej postave. Nikto mi nikdy nepovedal, že by som mal schudnúť. Nikto ma do ničoho netlačil. Vo svojom tele som sa cítil dobre doma aj v škole, kde sme mali naozaj skvelú triedu.
Ten tlak prišiel zvnútra oveľa neskôr a bol o to zákernejší.
Od detstva som obrovský perfekcionista. Potrebujem mať vo veciach poriadok, mať svoj systém, svoje pevné body dňa. Keď si nastavím nejaký režim, napríklad rannú prechádzku, a potom mi plán z nejakého dôvodu nevyjde, dokáže mi to rozhodiť celý deň.
Niekto vníma perfekcionizmus ako výhodu. Dnes už viem, že práve táto moja stránka najskôr prispela k rozvoju poruchy príjmu potravy. Stala sa jej živnou pôdou, pretože jej dala niekoho, kto veci vždy dotiahne.
Keď som mal 14 rokov, prišla pandémia covidu a ja som sa zo dňa na deň ocitol zavretý doma. V tom novom časopriestore som si začal viac všímať veci, ktoré sa mi na sebe nepáčili.
Scrolloval som sociálne siete, videl dokonalé telá a začal sa sústrediť na to svoje.
Vôbec som nerozumel tomu, ako funguje telo a jeho metabolizmus. Nemal som ani tušenie o niečom, ako je bazálny metabolizmus, o tom, že telo množstvo energie spotrebuje samo už len tým, že žije. Len som niekde zachytil jednoduchú rovnicu, že „cukry“ sú zlo. Čo som zjedol, to som musel zase spáliť. A najradšej ešte o niečo viac, pretože len tak som predsa mohol chudnúť.
Začalo sa to nenápadne. Pár prvých výsledkov. A tie ma hnali ďalej.
Keď sme sa mohli vrátiť do školy, kamarátom tá zmena, samozrejme, neunikla. „To si ty?!“ Prvýkrát v živote som mal pocit, že si ma niekto všimol spôsobom, ktorý som dovtedy nepoznal, cez moje telo. Prvýkrát so mnou dievčatá flirtovali. Učitelia ma chvílili a dávali ma za príklad spolužiakom, ktorí mali pár kíl navyše.
Bol som na seba hrdý. Každá pochvala bola ako ďalšia tehla, ktorá budovala dôvod pokračovať.
K cvičeniu som sa dostal cez staršieho brata, ktorý je majstrom sveta v karate. Obľúbil som si najmä kardio, pretože som veril, že po ňom schudnem najviac. Na svaloch mi vtedy vlastne nezáležalo. Záležalo mi len na tom ísť ďalej a potom ešte o kúsok ďalej.
Cukor som napokon vyradil úplne. Ani na vlastné narodeniny som si nedal tortu.
Aj okolie si začalo všímať, že niečo nie je v poriadku. „Veď si nič nejedol.“ Všimla si to mama a ja som videl, ako veľmi sa o mňa bojí. Vtedy som už nebol schopný zjesť jedlo, na ktoré som mal chuť, a to ani vo chvíli, keď som bol šialene hladný. Moje telo strácalo ďalšiu hmotnosť čoraz rýchlejšie.
V tom období som vstával o štvrtej, kým rodičia ešte spali, len aby som mohol ísť von a nachodiť si svoju dávku krokov. Neskôr, keď ma naši viac strážili, som chodil aspoň po svojej izbe. Nutkanie k pohybu, ktoré vo mne ochorenie vyvolávalo, bolo šialene silné a vtieravé, nedalo sa mu odolať. Rodičia boli zúfalí, dokonca mi na nejaký čas dali do izby kamery. Spätne si hovorím, ako veľmi bezmocne sa museli cítiť.
Vtedy sa začala moja cesta po nemocniciach, do ktorých som sa vracal znova a znova. Spočiatku som nemocničný režim a pravidlá vnímal najmä ako prekážku medzi mnou a tým, čo som chcel: ísť zase domov.
A tak som tam vzorne jedol, aby som sa dostal na stanovenú hmotnosť, mohol odísť z nemocnice a znovu pokračovať v chudnutí.
Až s odstupom vidím, čo som tam v skutočnosti hľadal, aj keď som si to vtedy nepripúšťal. Potreboval som, aby niekto tomu ochoreniu nastavil hranicu. Niekoho, kto povie „takto už nie“ vo chvíli, keď ja sám už nemám ani silu, ani náhľad na to, aby som sa zastavil.
Nie každá pomoc však bola skutočne pomocou.
Väčšina odborníkov, žiaľ, riešila len číslo na váhe a nie to, čo sa odohrávalo vo mne. Tak som buď počul: „Musíš viac jesť“, alebo „Super, už priberáš, tak pokračuj, ahoj“. Dostával som rôzne lieky, ale nikto sa ma nespýtal, ako sa vlastne cítim.
Mal som aj psychologičku, lenže tá so mnou riešila najmä to, či si uvedomujem, čo spôsobujem rodičom. Akoby som potreboval ešte viac priťažiť.
Žiaľ, nestretol som ľudí, ktorí by boli ochotní vidieť ma celého. Verím, že hranice, pravidlá a režim majú zmysel a liečivý potenciál len vtedy, keď za nimi stojí človek, ktorému na tom druhom naozaj záleží.
Ochorenie dramaticky zasiahlo aj ľudí okolo mňa.
To je časť, ku ktorej som sa dlho nedokázal emočne priblížiť. Bolo to veľmi bolestivé miesto. Moja babka býva kúsok od nás, celý život je pre mňa ako druhá mama, je to človek plný energie a lásky. Pozerať sa na mňa, navyše z pozície zdravotnej sestry, bolo pre ňu neznesiteľné. Znášala to veľmi ťažko a ja som vedel, že sa o mňa bojí tak veľmi, až jej to podlamuje zdravie. Mama mi vtedy povedala niečo, čo mnou malo otriasť. Že ak sa babke niečo stane, bude to moja vina.
Veľmi by som si prial, aby ľudia vedeli, že nikto si toto ochorenie nevyberá a nechce ním nikoho trápiť. A že zosilňovanie pocitov viny nepomáha. Vlastne to bolo skôr naopak, nechcel som nikoho svojimi problémami zaťažovať. Vtedy by som bol radšej, keby ma nikto nevidel.
Miera odpojenia od seba, ktorú som v tom období zažíval, bola ku mne, paradoxne aspoň v tomto, milosrdná. Tie výčitky mi boli jedno. Necítil som takmer nič. Ani predstava, že sa tak veľmi trápi človek, ktorého milujem najviac na svete, ku mne nedoľahla.
Práve spomienky na túto prázdnotu mi spätne ukazujú, aké kruté toto ochorenie dokáže byť.
Padal som čoraz hlbšie do ochorenia a robil všetko pre to, aby som to utajil. Nosil som voľné oblečenie, vyhýbal sa konfrontáciám.
Moje telo sa pomaly začalo vzdávať. V noci som sa budil od zimy, ktorá sa nedala zahnať, žiadna prikrývka nestačila, telo už nemalo z čoho vytvárať teplo. Nedokázal som ani pokojne ležať. Mal som v sebe taký nepokoj, že som sa musel stále hýbať, stále niekam ísť, aj keď mi už na to nezostávala sila. V noci ma chytali kŕče do nôh. Žalúdok bol úplne prázdny, tak som aspoň pil a potom som len behal na toaletu.
Telo mi dávalo najavo, že už takto ďalej nemôže.
Padali mi vlasy. Nechty mi modrali. Pod očami som mal tmavé kruhy, modriny sa hojili nekonečne dlho, nerástli mi fúzy. A spánok, do ktorého sa človek za normálnych okolností schová a oddýchne si, pre mňa prestal byť oddychom.
Zlom prišiel počas jednej kontroly u psychiatričky, keď sa pri vážení ukázalo, že som schudol na kritickú hmotnosť.
Kufor s osobnými vecami som so sebou na kontroly nosil vlastne zakaždým, keby sa rozhodli opäť ma hospitalizovať. Tentoraz som si ho však zbalil poriadne. Chcel som tam byť.
Prvýkrát som si naplno uvedomil, že sám to nezvládnem. A prekvapivo v tom bola aj úľava.
Nasledovala najdlhšia hospitalizácia, tentoraz na psychiatrii. Patril som k historicky prvým mužom s poruchou príjmu potravy na tamojšom oddelení. Jediný chlapec medzi dievčatami. Režim bol prísny a postupný. Človek sa musel k veciam dopracovať krok za krokom. Bez telefónu, bez rozptýlenia, bez úniku.
Moja motivácia uzdraviť sa bola spočiatku celkom jednoduchá. Nechcel som prísť o školský kolektív. Desilo ma, že budem musieť opakovať ročník, že vypadnem zo svojho ročníka a prídem o kamarátov, o ľudí, ktorí pre mňa znamenali veľmi veľa.
Tak som jedol, aby som sa čo najrýchlejšie dostal na hmotnosť, ktorá ma pustí späť do môjho sveta.
Lenže tentoraz sa niekde vo mne dialo ešte niečo iné než počas predchádzajúcich pobytov. Cítil som, že som na úplnej hranici svojich síl, možno aj na hranici života. A ja som chcel žiť. Postupne mi prestávalo záležať na tom, ako dlho v nemocnici zostanem. Čoraz viac mi išlo o jediné: byť zase šťastný, mať chuť do života a aby bola rodina znovu spolu.
Vracalo sa mi späť telo, ale inak začala fungovať aj hlava. Dlho som si ani neuvedomoval, aký zahmlený a zúžený bol počas ochorenia celý môj svet. Aj moja hlava mala konečne z čoho žiť, začala znovu vnímať. Všetko zrazu dostávalo plastickejšie kontúry.
Až keď sa mi začala vracať schopnosť veci viac prežívať, došlo mi, koľko zo sveta mi ochorenie potichu vzalo.
V tom období som bol síce zavretý ďaleko od všetkých, nikdy som na to však nebol úplne sám. Kamaráti sa ozývali. Chodili mi správy, že na mňa myslia, že sa tešia, keď sa vrátim, že tu pre mňa sú a budú. Nebolo v tom nič veľké ani dramatické, žiadne veľké gestá, len obyčajný ľudský záujem, obyčajné: „Ako sa máš, myslíme na teba“. A presne toto ma držalo nad vodou. Vedomie, že vonku je niekto, komu na mne záleží kvôli mne samotnému a nie kvôli tomu, koľko vážim. Že sa mám kam a ku komu vrátiť.
Neskôr, keď už to bolo možné, som mohol chodiť na vychádzky. Naši ma vzali domov, dal som si sprchu vo vlastnej kúpeľni, zašiel za babkou, bol som na pár hodín normálny chlapec.
A práve tieto chvíle, keď som znovu vnímal život vo väčšej farebnosti, ma hnali najviac.
Znovu som okúsil, aké to je, keď má deň ľahkosť. Keď sa dá niečo urobiť len tak, bez režimu, bez počítania, bez pevne daného poriadku, ktorý musím splniť. V nemocnici som začal robiť všetko preto, aby som sa mohol vrátiť domov.
Keď som sa mohol vrátiť do školy, mal som strach, či predsa len niekto nebude komentovať, že som tak veľmi pribral. Bol som iný, než keď ma videli naposledy, výrazne som pribral a desila ma predstava, ako si ma budú prezerať, čo si pomyslia a či niečo povedia. Najťažšie bolo urobiť prvý krok. Keď som však uvidel všetkých tých blízkych ľudí a našu skvelú triednu učiteľku, došlo mi, že nič z toho, čoho som sa bál, sa nestane.
Nikto ma nehodnotil, nikto na mňa nezízal. Bol som zase len jeden z partie.
Dôležitým človekom, ktorý mi ešte viac pomohol uzdraviť vzťah k jedlu, ale najmä k sebe samému, bola moja vtedajšia priateľka, s ktorou som začal chodiť po prepustení z nemocnice. Byť s človekom, ktorého milujem a cítiť, že som milovaný úplne bez ohľadu na to, ako vyzerám, bolo to najhojivejšie, čo som dovtedy zažil.
Jedlo postupne prestalo byť témou. Začal som pomaly znovu cvičiť, no tentoraz rozumne a jesť tak, aby mal organizmus dostatok energie na budovanie svalov. Začal som vnímať, ako mi rastie sila. Fitness prostredie ma našťastie nijako nepohltilo. Keď vidím na sociálnych sieťach dokonalú fotku, viem, že to nie je realita. Že za ňou často stojí niekto, kto do toho dal toľko, že mu možno na skutočný život nič nezostalo. Možno žije najlepšiu verziu seba samého, ktorá dostáva lajky, ale ktorá nie je zdravá.
Pochopil som aj jednu vec, ktorá mi veľmi uľavila: nikoho vlastne nezaujíma, koľko vážim. Keď idem plávať, ľudí okolo si, samozrejme, všimnem, to robí hlava sama od seba. Ale tým sa to končí. Nehodnotím ich, neriešim ich. A rovnako nikto nerieši mňa. Tá prehliadka pohľadov, ktorej som sa tak veľmi bál, v skutočnosti takmer neexistuje. Každý má dosť vlastných starostí.
Najdôležitejšie zo všetkého pre mňa bolo nezostať sám.
Aj vo chvíľach, keď sa mi nechcelo s nikým hovoriť, a takých chvíľ bolo dosť, som vedel, že niekedy je potrebné sa k tomu aj prinútiť. Neuzavrieť sa vo svojej bubline a dovoliť ľuďom, ktorým dôverujem, aby boli nablízku.
V tom najhoršom ma držalo nad vodou, že na mňa niekto myslí. Že sa na mňa niekto teší. Také maličkosti, ktoré však v tej chvíli znamenali všetko.
A potom je tu jedna vec, ku ktorej sa vždy vraciam: snažím sa byť sám sebou. Dlho som sa menil a prispôsoboval tomu, čo odo mňa očakávali ostatní. Lenže mi v tom potom nebolo dobre a, samozrejme, prejavilo sa to aj na vzťahoch. Moja súčasná priateľka mi dala priestor byť autentický a prinieslo to veľkú blízkosť a pocit bezpečia.
A ako chlapec, ktorý si tým všetkým prešiel, chcem povedať najmä jedno: netýka sa to len dievčat. Nie je žiadna hanba o tom hovoriť a nie je hanba požiadať o pomoc. Mňa to vrátilo späť k životu.
Covid a duševné zdravie mladých – kontext od 3pe & Chuť žiť
Tadeášov príbeh nie je výnimkou. Počet detí s poruchami príjmu potravy dlhodobo rastie a po pandémii covidu-19 sa tento rast ešte zrýchlil. Covid priniesol obrovskú neistotu, život sa zo dňa na deň obrátil naruby. U ľudí, ktorí majú na ochorenie predispozície, sa prísna kontrola a plánovanie jedla mohli stať oporou v chaose. K tomu sa pridala sociálna izolácia, ktorá môže rozvoju týchto ochorení nahrávať. A ešte jedna vec, ktorú si s tým málokto spojí: deti, ktoré sa denne videli na obrazovkách, mali podľa výskumov vyššie nároky na svoj vzhľad, čo ich nespokojnosť so sebou ešte prehlbovalo.
Fotopríbehy vytvorila organizácia 3pe v úzkej spolupráci s naším tímom Chuť žiť.
Text: Lada Brůnová
Odborná garantka: Tereza Maková
Foto: Lesana Hodek
Aktivita je realizovaná v rámci projektu „Silní aj bez stereotypov“ s číslom: 2025-2-SK02-KA210-YOU-000382830 podporeného programom Erasmus+.
